Umy riad, vynes smeti a žiadne lietanie po vonku. Uč sa! mama
Bežné slová, bežné príkazy. Čo oči nevidia, srdce nebolí, i tak ostalo vždy času na to pobehanie si po vonku. Veď mamy napokon aj tak odpustia.
V duši sa rozlieha clivosť, spomienky vyskakujú samé z regálov. Už nemusím listovať vo fotografiách ďalej. Otvára sa živý album v mojej hlave, príbehy bežia jeden po druhom. Susedova záhrada, prvé lásky, požiar v šope, stredná škola, zamestnanie, až sa dostávam k tomu načo nerád spomínam, ale beh myšlienok je už prirýchly. Začalo to kašľom, o pol roka bolo po všetkom. Mama odišla. Rakovina pľúc je rýchlou chorobou. Ostali fotky a ten rukou popísaný papier.
O pár rokov, možno desiatok, už nebudú ani fotky, ani papiera. Už nebude mať kto spomínať. Možno zopár všeobecných spomienok na predkov v zmysle "to bolo vtedy keď ešte žila praprapra ..." Aj ten môj album v hlave raz vydá poslednú spomienku a potom už nebude komu, to je realita. Ľudská mortalita je z hľadiska času stopercentná. Generácie sa menia a čas letí rýchlo, veľmi rýchlo.
Zatvoril som krabicu plnú minulosti a sľúbil si, že sa k nej ešte vrátim. Teraz treba žiť, kým je čas. Aby i moji potomkovia mohli raz spomínať s láskou v srdci.
