Tehotenstvo, my chlapi a naše maminy

Mama je pre každého z nás osobou, ktorá darovala život svojmu dieťaťu. Jasne, bežne sa trošku opomína úloha otca sploditeľa, bez ktorého by si mohla nádejná mama nohy ušliapať a potomka by sa nedočkala, pokiaľ by sa nejednalo o Máriu z Evanjelia Lukáša. Bežná žena nemôže jednoducho počať bez muža, žiadne lono zabezpečujúce pokoj, rast sa nezaobíde v svojej snahe bez semena, ktoré spolu s proťajškom ovulum dáva zelenú vzniku nového života.

Ak sa teda úspešne prenesieme cez prvý akt počatia človeka, tak obľúbenú činnosť, dostávame sa k materstvu, k poslaniu ženy. Samotné nosenie dieťaťa pod srdcom je pre budúcu matku doslova vyčerpávajúcim obdobím. Nemám na mysli prispôsobovanie šatníka, divné chute, ktoré okolie nechápe, nevoľnosti, ktoré sprevádzajú tehotenstvo a ich prejavy môžu dvihnúť žalúdok i ostatným v rodine a práci, mám na mysli zodpovednosť, odriekanie si, psychický stav, nervozitu, stavy úzkosti, nevysvetliteľného žialu, obáv, radosti, eufórie. Stavy, ktorých striedanie niekedy dáva zabrať i tým hviezdam, ktoré si mysleli, že ich už nič nemôže prekvapiť. Z pohľadu chlapa ide o často nepochopiteľné zvraty. Jeho milovaná odrazu nemá chuť na sex vtedy keď má on. Zaoblené tvary v ňom vzbudzujú skôr odpor ako príťažlivosť, jej náladovosť rúca dovtedy manželskú harmóniu. Zháňanie výbavičky dostáva prednosť pred návštevou megakina, výber kočíka je zložitejší ako rozhodnutie sa pre typ nového auta, prvá fotka ultrazvuku na ktorej ledva rozoznať tiene má cenu Modrého Maurítia (filatelistického pokladu sveta), správa o prvých pohyboch v brušku preletí rodinou rýchlejšie ako Šinkanzen Japonskom.

V matkinom tele sa utvára nový človek s vlastnou identitou, vlastnými špecifickými potrebami, DNA reťazec vytvára človeka nového v starom tele. Tehotenstvo býva problémom. Pravda, ako pre koho. Tam kde láska prehluší všetky zmeny, malý princ, princezná sa vyvíja v harmónii a v túžbe, očakávaní. Tam kde je lásky pomenej, malý potomok môže pociťovať už v tomto štádiu ústrky, nervozitu, proste si fixuje, že je na obtiaž. Akokoľvek je to neuveriteľné, je tomu tak. Malé bábätko už v maternici vníma lásku, vníma situácie prebiehajúce za tenkou stenou oddeľujúcou ho od vonkajšieho sveta, situácie okolo matky, v dobrom či zlom.

Tehotenstvo ženy je obdobím najčastejšieho prvého zlyhania muža, prvej nevery. Psychológovia to priznávajú, práve zmeny chovania a telesných proporcií nastávajúcej matky sú príčinou toho, že muž si hľadá inú, pre neho príťažlivejšiu osobu opačného pohlavia na sex. Pravda, nie vždy je tomu tak, no táto hrozba je uvádzaná na prvom mieste. Muž ostáva mužom. Sex, rodinné potešenie, napĺňanie a vybúrenie jeho erotických predstáv je u neho stále na prvom mieste. Niektorí odborníci to prisudzujú evolučnému princípu, vraj v záujme zachovania potomstva sa muž správa ako zviera a chce oplodniť čo najviac samíc, aby jeho gény ostali v džungli živočíchov čo najviac zastúpené. Dnešný človek sa tomu môže len zasmiať. Nech už má chlap akékoľvek pohnútky na neveru, sú vždy len egoistického charakteru, užiť si, s prepáčením dostať do postele každú zo žien, ktorá vzbudzuje jeho nenaplnené erotické predstavy. Uf, a že ich denne je. Zvlášť v období leta, kedy samotná pani Móda zdôrazňuje ženské prednosti, trčiace kúsky spodnej bielizne priam priťahujú pohľady mužov a v ich hlavách naskakujú obrazy scén, kam sa hrabe Caligula so svojou zhýralosťou.

Vráťme sa ale k matke. Po narodení potomka je to v prvom rade ona, kto mu tak ako dosiaľ poskytuje ochranu, výživu, pokoj, lásku. Aj tu musím pozrieť na naše mužské plemeno trošku kritickým okom. Z vlastnej skúsenosti viem, že pokiaľ sa náš synátor smial, hral, nezrozumiteľne bľabotal, bol jednoducho k spapaniu, bol som otecko č. 1. Ak však začal mrnčať, smrdieť (hádajte prečo), keď mi očúral sako, roztrhal šek, prevrátil kávu, v tom momente som ho odovzdal jeho nezodpovednej (vlastne mojej milujúcej) manželke, jeho matke.

Spomínam si na časy, kedy moja mama ešte žila. Pochopiteľne nie na časy, kedy som bol ja tým bľabotajúcim a cikajúcim zloduchom. Na časy, kedy sa jej, mojej mame narodili vnukovia a nám deťom, synovia. V tom momente ako keby ožila. Zrazu sa z nej stala opäť tá mama s veľkým M. Ťuťkala a mojkala, rozmazlovala a hladkala, bľabotala a šušlala. Všetko ostatné išlo bokom. I ja ako syn, i žena ako matka. Čo viac, vôbec nešlo o to, že toto bola jej vlastná krv. Pokiaľ žila, správala sa tak ku všetkým deťom, ktoré sa dostali do jej rúk. Proste kto raz matkou bol a akou bol k vlastnému dieťaťu, ten ňou a takou už ostane navždy.

Pred veľmi dávnym časom som čítal ako dieťa knihu. Jeden z piatich súrodencov sa mamy pýtal či ho má rada rovnako, ako jeho najmladšieho brata, ktorý bol v perinke a mama ho stále hýčkala, tíšila a zhovárala sa s ním. Mama mu odpovedala slovami, ktoré sa mi zapísali navždy do pamäti.
-Pozri Janko, pozri na túto ruku, má päť prstov. Tak ako je aj Vás. Každý z nich mám rada tak isto, všetky sú moje. A keby som sa zranila na ktoromkoľvek z nich, bude ma to bolieť rovnako. Vy ste tých mojich päť prstov .

Nuž čo povedať ku Sviatku Matiek? Každá mama je mamou do takej miery, do akej miluje svoje deti. A Matky, ktorých bolia prsty rovnako aj keď sa nejedná o ich vlastné deti, sú Matkami života.

Život beží ako voda v rieke. Je čas na prebrodenie, na splavenie. Je čas na materstvo, na potomstvo, je čas na starobu. Kým tie naše mamy odídu, doprajme im odozvu ich lásky k nám, my ktorí sme pre ne stále iba deťmi. Ak už aj na naše prejavy lásky k nim v dennom zhone zabúdame vedzte, že je tu deň v kalendári, ktorý by nám to mal pripomenúť. 14. máj. Deň Matiek.