Sobota ráno, kúsok pred štedrým dňom. Otvorím jedno oko,druhé... vonku tma iba pouličné osvetlenie vykresľuje na strope tie istéobrazce ako keď som zaspával... Načiahnem ruku k budíku a stláčamosvetlenie, 5:40. Vstávať nemusím, napriek tomu si uvedomujem, že spánok je uždefinitívne minulosťou a leňošenie v posteli si dopriavam len vovýnimočných situáciách. Pomaly sa dvíham z teplého pelíšku a mátožnesa plížim po byte smerom ku kuchyni, cestou zapínam hranatú obludu, ktorása stala náplňou denného života miliónov podobne postihnutých ľudí. Compuchvíľu trvá, kým sa ohlási pípnutím a našteluje všetky svoje ramená,pozapína všetky nastavené programy. Takmer poslepiačky naplním kanvicu vodou,stláčam štart a usadám na stoličku. Čo som to chcel? Variť čaj. Mozogpomaly začína reagovať, tak ako každé ráno. Vyberám z šuflíka sáčok,hrnček s lyžičkou je už pripravený na poličke odvčera. Voda vrie, čaj jemojím štartovacím programom. S horúcim mokom usadám k počítačua civím na plochu. Po sekunde začínam svoj každodenný rituál. Na peruhodím cigaretku, usrknem zo šálky a nahmatám myš. Prvá je pošta, druhá jemoja webka, tretie fórum, štvrtým počasie... Tri metre za mnou je balkón ajs teplomerom... načo? Počítač mi sám oznámi koľko je stupňov vonku. Stačíkliknúť na odkaz v záložkách. Pozerám noviny... titulky denníkov preletím očami, niektoré sa nezmeniliod večera, iné ma lákajú novými, upútavajúcimi nadpismi. Politika, kašlať naňu, vraždy, násilnosti... ťahák všetkých médií... nenávidím to. Aj tak ma toobčas dostane. Že sa nedozviem nič nové... stalo sa, vyšetruje sa, vinníkutiekol, vinníka chytili, polícia koná, nekoná... čo už na tom ja zmením?V tom ma napadne: „Som oholený“? Napriek tomu, že priamo pred sebou mám nastene vypuklé zrkadlo z križovatky, klikám na ikonu web kamerya kontrolujem svoj výzor na monitore, uf, som vôbec normálny?
Mozog sa dostal do pracovnej kondície. Funguje naplnoa hlásia sa všetky ranné telesné potreby, po nich nastupuje plán na dnešnýdeň. Ísť nakúpiť, stihnúť pripraviť obed v priebehu doobeda, rodina jeprvoradá a obed, večera, slovom spoločné jedlo je pre mňa dôležitým bodomkedy sa stretneme takpovediac (a v skutočnosti) pri jednom stole.
Žena i deti ešte slastne zababušení v perináchticho odfukujú, opatrne zatváram dvere a miznem do zimy. Smer Milky Way.(Pre nebratislavčanov centrálne trhovisko na Miletičovej ulici).
Mráz štípe, napriek tomu trhovníci sú tam akoby už od noci.Oneskorenci ešte vykladajú svoj tovar, ledabolo aranžujú, baby, (ženya dcéry) promptne donášajú čaje, kávy riadne ochutené rumom, z inejčasti sa už šíri krik „pacientov“, ktorí si dokrmujú svoje opičkyz predošlého dňa. Nenapodobiteľná atmosféra, natoľko špecifická, žeJakubisko by mal čo robiť, keby ju chcel situovať niekde inde ako na naše„centrálne“. Poľahky obieham všetky krámy ktoré musím, nezabúdam ani naloto... našu národnú zvyklosť, samozrejme tie isté čísla, šľak by ma trafil,keby vyšli a ja som ich zabudol podať a to predsa nebudem riskovať,nech to stojí čo to stojí... Sobotňajšia návšteva trhu je rituálom s pevnestanovenými pravidlami líšiacimi sa podľa ročných období. A nielen premňa. Okolo deviatej už otváram dvere u „Zuzy“. Dvaja sú už na svojich miestach. Boris a záhorák Milan. Srandista,ktorý sa môže narodiť len na záhorí. (Raz ma presvedčil, že má strom na ktoromrastú jahody, ale o tom inokedy). Prisadám so svojou pol litrovou desinkoua zapájam sa do debaty... ako inak, o našej dedine v Bratislave,minisídlisku kúsok od centra. Opakovanie je matkou múdrosti a populácie,je mi preto jasné, že sa pokračuje v téme spred týždňa. Čas bežía v mojej hlave práve jeden z permoníkov vytiahol zásuvkuoznačenú „súrne“, vytiahol list s oznamom „Stromček, stavať, stavaťstromček“ a vložil ho do procesora k bezodkladnému spracovaniu. Okamžitesa pozerám na hodiny na stene, (náramkové mi ležia v šuplíku od vtedy čovymysleli mobily) a rázne si velím odchod. Doma klasika. Telka beží naplno, nikto ju nepozerá ale hučínejaká somarina z Hollywoodu, obidvaja synovia zašití v domácomstredisku Houston, LCD-čka blikajú, sluchátka na ušiach, procesory sú vyťažené.Po kom to tie detiská majú? Asi doba, tá za to môže. Žena striedavo varí(chvála Bohu ma predbehla a tak mám o povinnosť menej), perie, upratuje...
Hovorí sa o nich, že nedokážu robiť dve veci naraz, no ako vidieť, veci imblízke zvládajú i štyri naraz, horšie je to so šoférovaním a zároveňtelefonovaním... čo nám chlapom zas ide úplne super... Vybalím nákupa hrniem sa do kasne pripraviť nástroje potrebné k tak dôležitejotcovskej povinnosti v roku akou je postavenie vianočného stromčeka.Všetko je poruke. Píla, sekera, nožisko, stojan, doska na sekanie, voda akonáplň, výnimočne som nezabudol na noviny ako podložku na smeti... Ešte vydámposledné príkazy do strediska Houston: „ pripraviť ozdoby, vyskúšať sviečky, prerušiť spojenie s inýmigalaxiami, vesmírnymi loďami, ukončiť boje s krvilačnými rambovcamia pripraviť sa na zdobenie stromčeka ! "
Ako prvá nastupuje píla, spodok je zarovnaný... druhásekera, koniec je zúžený ako má byť... tretí nožík, čo nožík, nožisko. Spodnýkonár je priveľmi nízko, treba ho odobrať. Začnem opatrne, no nedarí sa...napriek tomu, že je narezaný, drží ako, no ako sprostý... Švihnem raz, ide to,švihnem druhý raz a šváááác, išlo to. Tupo zízam na prst ľavej ruky,ukazovák je pri koreni voľajaký čudný, zrazu sa mi vybalí podobnosť čistonáhodná, ako som vykosťoval kuracie stehienka, práve som sa zaradil medzi týchmálo ne-šťastlivcov, ktorí si môžu obzrieť svoju vlastnú kosť on-line... Niesom citlivka, to len keď vidím svoju vlastnú krv a tá akoby z môjhotela zmizla už dávno. Nič, len čistý rez. Stlačím si mäsko dokopya odoberiem sa informovať ženu v kuchyni o mojej šikovnosti. Abysom to skrátil, rodinný priateľ, chirurg mal našťastie i v tento deňslužbu na Šmidkeho a tak to spravilo zopár stehov a krásny bielyobväz, ktorý z môjho ukazováka vytvoril valec podobajúci sa hromničnejsviečke. Po návrate stál doma ozdobený stromček, Houston opäť makal nastoosemdesiat percent, televízor hučal ako predtým a z kuchyne sašírili lahodné vône.
Čakali ma nádherné Vianoce. Ako ťažko ranený, som bol prvý deňstredobodom pozornosti. Pravda, každým ďalším dňom pozornosť ochabovala, nomoja práceneschopnosť nahradzovala všetky útrapy spojené s vlastnou, byťnechcenou sebadevastáciou. Napriek tomu, že som písal na klávesnici ako chromýpolicajt, vyhli sa mi všetky domáce práce, a že ich počas sviatkov jepožehnane... O rok, keď sa plánovali sviatky padlo rozhodnutie, ktoréďalšiemu podobnému úrazu jednoznačne zabránili. Stromček máme od tej doby umelýa ja trávim Vianoce v plnom nasadení podobne ako moja žena. Lencentrály v Houstone sa to nedotklo... ale ono na každého raz príde...a je úplne jedno, či to bude o rok, dva, alebo až v manželstve.
No povedzte, nebol to ozaj všedný deň?
