Keď som raz ráno našiel v obývačke pri telke spokojne sa prechádzajúceho holuba tuberáka z miestneho sídliskového kŕdľa, dostal som nápad. Kúpili sme papagája, korelu. Klietku sme zohnali pod rukou, mienili sme ponechať nášmu vtákovi voľnosť a tak mala slúžiť len na spanie.
Pepovi sa u nás očividne páčilo. Akoby aj nie, celé dni šmejdil po byte, niekedy sa podobal skôr na tvora nelietavca, niečo medzi kuraťom a kohútom. Prechádzal sa po zemi, vymetal prach z kútov, nazízal nám do tanierov pri obede a krásne sa vedel pritúliť k hlave, keď sedel na pleci. Horšie už bolo, keď nám svoju náklonnosť prejavil "jemným" zahryznutím do ucha... on myslel, že jemným -Au!
Klietku odmietal používať ako spálňu, ako správny vták chcel mať voľnosť. Ak sa mu chcelo driemať, vyletel na garnížu, sklonil hlavu pod krídlo a "astala vista", svet ho nezaujímal. Ktosi nám poradil, že máme na noc klietku zakrývať, keď sa chceme ráno vyspať. U Pepa to nefungovalo, jeho ranný škrekot budil deti o štyri poschodia nižšie.
Čo sme pri jeho bytovej voľnosti nedomysleli, bola potreba vetrania. Sprvoti sme sa snažili dostať Pepa do inej izby so zavretými oknami, kým sa nevyvetralo v obývačke. Neskôr sme používali rôzne úskoky odchytiť ho a vraziť do klietky. Bol to nekonečný boj. Keď cítil, že ho pevne držím v ruke a smerujeme do drôteného väzenia, zvyčajne sa zahryzol do toho čo bolo najbližšie. A už nie s láskou, ale naplno, až som zvrieskol od bolesti. Inokedy sme mu nedali schválne žrať, až neskôr večer do klietky. Ak bol hlad silnejší, špacíroval do ubytovne aj sám, čo bolo skôr výnimkou ako pravidlom.
V kúte izby stával krásny, takmer dvojmetrový citrónovník. Každý rok sme márne čakali kedy zarodí. Nezarodil. Po tom čo sme priniesli Pepa, boli jeho dni zrátané. Behom jedného dňa kedy ostal sám v byte "navoľno", si na ňom vyvŕšil svoju zlosť. Dovtedy na ňom sedával a tváril sa ako neviniatko.
| Potvora operená, chcel nás učičíkať a pri tom si už na neho dávno brúsil zobák. Krásny bohato zalistený citrónovník vyzeral po našom príchode ako stromy v blízkosti tepelnej elektrárne. Kmeň ostal, lístka ani jedného. Pekne jeden po druhom odcvaknuté tesne u kmienku vetvičky. Obraz hodný Felíniho. Na garníži spokojný Pepo, v kúte holý rozvetvený konár zapichnutý v kochlíku a štyria šokovaní tvorovia z ktorých dvaja starší neboli ďaleko od svojej prvej mozgovej príhody. Zaťali sme zuby a po márnych pokusoch oživiť pahýle citrónovníka putoval na smetisko. |
Po jednom mojom úlete, kedy boli kamaráti prednejší ako rodina a ja som sa vrátil o nejaký ten deň neskôr domov, som našiel izbu v tme, plačúcu ženu a prázdnu klietku.
-Pepo uletel , celkom zbytočne mi oznámila drahá. Tušil som, že ho neprešiel vlak. Až po čase sa mi priznala ako to vlastne bolo. Keď som meškal už viac ako dvadsaťštyri hodín, v návale zlosti zhasla doma svetlo, otvorila balkónové dvere do zmrákajúceho sa popoludnia a zavelila
-Leť si za svojím pánom! Nuž čo mal chudák Pepo robiť? Letel. Vzápätí ho volala späť, do noci vykúkala na balkóne, rumázgala. Dva dni potom sme ešte spali pri otvorených oknách. Nevrátil sa, ani sa mu nečudujem. Žiť v rodine, kde Ťa cpú do žalára je oproti voľnosti skutočne neznesiteľné. Ešte tak týždeň, keď som išiel vonku pod stromami a zbadal som čerstvo spadnutý list, dvíhal som hlavu hore, či tam nesedí náš nezbedník. Nesedel, možno nabral kurz na juh, kde je plno citrónovníkových hájov. Nedávno som sa dopočul, že im tam úraduje akási pliaga. Stromy sú z ničoho nič bez jediného lístka.
