Ako končia hviezdy

Keď podídem bližšie, poznávam v ňom suseda z vedľajšieho vchodu. Nikdy sme sa nemali možnosť zoznámiť bližšie. Bolo to dobou, rozlietanosťou, registroval som ho ako známeho, veľa som toho o ňom nevedel. Práve dnes sa to zmení.

-Sused a čo Vy tu, veď zamrznete! odpovedá len útržkovito, zima a alkohol urobila svoje. Skôr zima.
-Poďte, zoberiem Vás domov , nedôverčivo sa pustil stromu, pomalým pohybom otočil tvár smerom k taške na zemi, natiahol skrehnutý ukazovák.
-Išiel som do obchodu, podarilo sa mu konečne povedať súvislú vetu.

Pomaly sme sa vliekli ku vchodu. Tepláky na ňom viseli, zimou skrehnuté telo pripadalo ešte menšie ako v skutočnosti. Konečne v teple. V byte neporiadok, fľašky, neumyté riady.
-Už som dva dni nič nejedol
-Prečo?
-Neudržím ani lyžičku v ruke

Až teraz mi došlo, o čo tu ide. Už niekoľko dní chlastá v jednom kuse. Vypil všetko čo mal doma. Dnes už nemal čo, vybral sa do obchodu. Fajn, najskôr trochu jedla, stačí jedna lyžička, uvidíme či to vyvráti... mierne prihrejem nevábne vyzerajúci guláš. Vôňa, farba i chuť svedčí o tom, že je ešte jedlý. Nie nadarmo varím od sedemnástich rokov. Treba teplo, tekutiny, nie alkohol. Treba zalarmovať pomoc, pripraviť ho na ňu. Pomaly ho kŕmim. Keď kvacká na zem, nevšímam si toho. Chce piť, trošku vody, pravej vodovodnej, chlórovej, to je to je jediné, čo sa ešte v tomto byte dá vypiť. Postačuje.

Pomaly smerujem rozhovor k udalostiam pred. Žiaľ. Bolesť. Nie tá fyzická, tá horšia. Duševná. Na reťazi čo by udržala menší remorkér sa mu hompáľa zlatý kríž s Kristom.
-Si veriaci? , prikyvuje. Pomaly premieľa v ústach kúsky mäsa so šťavou.
-Aj ja, asi preto ma Boh poslal v poslednú chvíľu. Po tvári mu tečú slzy.

Na stole novinové výstrižky. Bokom zahliadnem nejaké medaile. Na stene fotka s komentárom Brazília, Pelé a on. Československo, Brazília. Športovec prvej triedy. To však teraz už nie je podstatné.

Naštastie začína sám. Nie je to prvý krát, čo takto dopadol. Treba zavolať jeho doktorovi. Docent, mudr, všetky tituly pred a za. Pomôže ako vždy. Skutočne stačil jeden telefonát a mašinéria spustená neviditeľnou rukou sa dala do pohybu.

Po týždni mi zvoní mobil.
-Ahoj to som ja.
-Viem, pamätám si, máš sa už lepšie?
-Jasne, o zdravie nejde, práve ma pustili z nemocnice. Chcem sa však opýtať, či si nepamätáš na to ako sme odchádzali keď prišla sanitka?
-No, zobrali ťa, ja som zamykal, kľúče som Ti dal do ruky.
-A tá skrinka so sklenenou výplňou bola celá a zatvorená?
-Ktorá?
-Tá vzadu v rohu. Teraz je sklo rozbité, mal som tam tridsať tisíc.

Nuž, nebol som ďaleko infarktu. Napokon sa všetko vysvetlilo. Počas jeho neprítomnosti ho navštívil brat. Boli sme kamaráti až do jeho smrti. Po dvoch rokoch umrel v samote, v tom istom byte po porážke. Našli ho až o niekoľko dní.