Auto pomaly dohrkotalo na krok od vody. Jakubov. Zraky prítomných skĺznu na ešpézetku. Aha, blaváci. Podobne ako aj v iných slovenských mestách a dedinách, pozerajú na nich nevraživo. Starší si už zvykli a ten malý čo vylieza s tatkom a ženie sa k vode ešte len bude musieť.
Tatííí, plečo tu budeme chytať? Tatííí, tde su tie lybičty? Tatííí, plečo už nechytáš? Plečo je tá voda studená? A plečo tým lybičtám nie je zima?
V jednom rýchlom slede odrapotaných kopa otázok, ktoré každý rodič v rôznych obmenách počúva dennodenne pokiaľ ich malé zlatíčko neupadne do nevinného spánku. Samé plečo a plečo.
Udice sú konečne nahodené a tatko zapchal všetečné ústa malému salámovým lepeňákom od mamy, ktorá dnes pokojne dáva byt do poriadku po tých dvoch milovaných živelných katastrofách. Tu ponožky pod linkou, tam umastené zrkadlo, popísaná stena, v kúpeľni nezatvorená zubná pasta ktorá sa skvie aj na otočnom pipasári ktorým priteká voda. Prázdne špulky od toaletného papiera dômyselne pozašívané na vecku pod novinami, použité slipy s hnedou čiarkou pod stoličkou dávajú tušiť, že chlapi sa ani pri konci dvadsiateho storočia nezmenili.
Pri vode vládne iná atmosféra. Dva razy už ryba zabrala a otec zábery zmeškal, zatrhol neskoro. V pohľadoch domácich sa odráža štipka škodoradosti. Povedzme si pravdu, k rybárčeniu to patrí aj keby sa nejednalo o domácich a blavákov, ale o brata a sestru....
Ilustračné foto.
Veľký draždiak v Petržalke. Paneláky vtedy existovali ešte len v hlavách socialistických architektov.
Konečne záber, na udici ohnutej podľa všetkých pravidiel fyziky je ryba. Pomaly, veľmi pomaly sa otec snaží dostať rybu k brehu. Nesmie mu ujsť... už kvôli synovi. Ten poskakuje od vzrušenia a očakáva prinajmenšom stokilovú zlatú rybku (otec by bral aj morskú vílu). Na tejto rybe záleží ako na ničom na svete. Obidvom. Prvá ryba v živote vytiahnutá všemohúcim otcom -bohom on line... Pomaly ju priťahuje k brehu, malý nevie ako pomôcť.... a tak pobehuje a vykrikuje...
„Už je tu. Vidím ju. Tá je oblovstá. Nestlať ju. Opatlne! Donesiem podbelát?“ komentuje tak ako všetko svoj zážitok.
Otec si poradil, ryba je na brehu... na prvý pohľad hádam dvojkilová. Snaží sa dostať do vody i na súši. Iluzórne mykaním tela, plieskaním chvosta. Ako keby si v riedkom vzduchu chcela vytvoriť vlastný vodný svet, ktorý by jej vrátil slobodu.
Treba ju zmerať... otec vyťahuje meter. Kde sa vzal, tu sa vzal, pred dvomi šťastnými lovcami vyrástol chlap. „Tá míru nemá“ zahučí.
„Tatíííí, a čo je to míla?“ ozýva sa zospodu.
Kým stačí otec synovi odpovedať, chlap chytí rybu a hodí ju do vody. „Nemá míru, idzte chytat inám“, prenesie v rodnej reči a kráča preč k svojim udiciam. „Svine meské“ precedí s odvrátenou tvárou.
Po tvári tečú slzy, malé kotúľavé, slané hrášky... „Plečo nám ujo zoblal lybičtu?“ Vysvetliť to malému človiečikovi tak aby pochopil, je nad ľudské sily. Na tvári otca nabehnú žily.... blavákov nemá nikto rád, asi. Byť tu sám.... vedel by si vyliať zlosť.... Na druhej strane, chlapovi asi deti utiekli do mesta.... aj so ženou.... kto vie....
"Poď, ideme preč. Tieto ryby tu nie sú pre nás." Možno raz....
Poznámka autora. Ak by sa niekto v tomto príbehu spoznal nech vie, že má odpustené. Za mňa i za otca. A „zahrajte mu pjeknú pjesničku.“(Viem a spoznal som, že nie všetci sú na vidieku takí a toto bola výnimka. Chvála Bohu! Mám Vás rád, vidiečania.)
