Hodnota geriatrického pacienta

Geriatrické oddelenia majú na starosti práve našich blízkych, ktorí už majú menej času pred sebou ako za sebou, sú poznačení starobou a tá ako vieme je neúprosným počítadlom, neomylným znakom opotrebovania ľudského tela, ktorý predchádza jeho koniec. Nechcem však ani slovkom znevažovať krásu staroby. I ona má svoje čaro. Mám na mysli praktiky, ktoré využívali mladší príbuzní pri súboji o majetok svojich chorých predkov.

Praktika, ktorú uvediem, je modelovým príkladom ako to prebiehalo v prípade geriatrických pacientov v nejednej nemenovanej liečebni ešte pred rokom 1989.

Starca či starenku v pokročilom veku hospitalizovali na geriatrickom oddelení napr. s diagnózou stareckej demencie. Takmer v každom prípade sa rodina snažila nájsť cestu, aby ich starý príbuzný bol prehlásený za nesvojprávneho a tým pádom bol určený ďalší člen rodiny, ktorý mohol následne disponovať s jeho majetkom. V niektorých prípadoch to však nešlo. Jediné riešenie bolo naporúdzi. Smrť dotyčnej osoby.

Napriek tomu, že nemám žiadne dôkazy o jednotlivých prípadoch, mám znalosť (z počutia) o praktikách personálu, ktorého takto zainteresovaní príbuzní oslovili. Pomoc bola jednoduchá, zvlášť v mesiacoch kedy teplota vzduchu hraničila s bodom mrazu. Akokoľvek sa Vám to zdá neľudské a neprijateľné, nepochopiteľné a neuveriteľné, počas noci prišla jedna (jeden) z personálu na izbu a do rána nechala otvorené okno. V podstate nepostihnuteľná vec. Výsledkom bolo obyčajné prechladnutie, ktoré vitálnemu človeku ublíži len ako bodnutie komára. V prípade starých, neraz imobilných pacientov, ležiacich s dekubitami (preležaninami) po celom chrbte smrtonosná zbraň. Ak sa pridal zápal pľúc, istý koniec bol za dverami.

Dopočul som sa dnes o hospitalizácii jedného staršieho známeho. Jeho rodina za ním chodí dennodenne. Stará sa, pomáha, obracia, umýva. A samozrejme i kvázi podpláca personál, aby dedovi urobili, čo mu na očiach vidia. Jednoducho ho majú radi a nezáleží im na majetku ktorý by im potencionálne mohol ihneď a v skutočnosti i neskôr zanechá.

Ako však z praxe viem, nie všetci sú takí. Ľudia sa kvôli materiálnym hodnotám zabíjali už od začiatku ľudstva. Ak však niekto siahne po urýchlení odchodu zo života svojmu príbuznému, je to zločin oveľa horši ako vražda v afekte. Čo na tom, že mu chýbajú k večnosti už iba hodiny. Človek by mal rešpektovať ten čas, ktorý má každý z nás pre tento svet vymedzený. Preto len dúfam, že moje praktické poznatky z rokov pred 89-tym sú už dávnou minulosťou a praktikou tej doby, kedy človek za najväčšiu hodnotu mal považovať budovanie socialistickej spoločnosti a blahobytu pre všetkých, ale v praxi mu nešlo o nič iné, ako o plné brucho a možnosť dovoliť si viac ako sused, či kolega v práci.

Zároveň však mám obavu, či dnes, kedy propagujú eutanáziu, nie je ten chtíč po majetku ešte väčší. Ako však vidieť u mojich známych, človek, aj keď nad hrobom, má pre svojich blízkych ešte stále cenu. Má ju však aj pre tých, ktorí by mu mali pri konci života pomáhať a vyplýva to z ich pracovnej náplne?

Verím, že áno. Inak to môžeme zabaliť a vrátiť sa do socializmu, kedy bolo aktuálne heslo "Ľudí je na svete dosť a každý ako také kolečko v stroji je nahraditeľný". Verte, že nie každý a nie pre každého.