Reinkarnácia a svedomie

Vyznavači reinkarnácie tvrdia, že človek sa po druhý raz nemusí narodiť ako človek, niektoré náboženstvá to dotiahli do dokonalosti a odmietajú ublížiť čomukoľvek živému, nech by to bol aj predátor, ktorý ohrozuje ich vlastný život.

Prečo človek takto rozmýšľa? Odpoveď je v samotnej podstate jednoduchá. Každý počas svojho života urobí nespočetne prešľapov a ublíži komukoľvek a nespočetne krát. Keďže vie o existencii dvoch protipólov dobra a zla , podvedome cíti, že si svoje zlé rozhodnutia, skutky, musí nejakým spôsobom vyžehliť a zahladiť. Možností má niekoľko.

1. Biblia hovorí o tom, aby každý kto pochybí si pochybenie priznal, išiel a hneď ho aj napravil.
Ísť však za predavačkou a pokorne priznať, že nám vydala o desať korún viac, ísť za šéfom a priznať, že skutočne mal pravdu a úlohu som nezvládol, lebo sa mi chcelo driemať ... priznať susedovi, že keď som ho nazval somárom nemal som pravdu a somárom som vlastne ja, lebo tú kosačku som mu požičal zo slovami, nech si pokosí kedy chce, takže teraz mu nadávať, keď sa mi chce oddychovať ... to urobí málokto.Potom sú ešte pochybenia rovnajúce sa doživotným rébusom na ktoré doplácajú naši blízki. Rozhádané rodiny, rozbité manželstvá, osirelé a zanedbávané deti... všade tam by možno stačilo prísť a pomeriť sa, jasne že ochota by mala byť z obidvoch strán. A toto práve malo na mysli Božie slovo, keď hovorí o priznaní viny, pomerení sa a o odpúšťaní. Nuž a tam, kde už nie je možné vlastnú iniciatívu prejaviť, nastupuje pomerenie sa zástupne skrze Krista. Toto slovo a pravdu však ľudia neradi počujú a tak nastupuje ďalšia fiktívna možnosť ako zlé obrátiť na dobré.

2. Lacné ospravedlnenie skrze skutky, dary, odpustky, nadácie, skrze odpracovanie si pochybení vlastnou námahou, životom podľa nariadení a prikázaní spoločenstiev, ktoré takýto spôsob očistenia preferujú.
Sem spadajú všetci ktorí sa domnievajú, že svoje pochybenia môže napraviť ich zbožnosť, ich prejavy spolupatričnosti k ostatným, ich finančné dary, ale ani za ten svet si nepriznajú, že sú to práve oni, ktorí musia prísť a požiadať o odpustenie tých, ktorým ublížili.

3. Hádam najväčším sebaklamom je uisťovanie sa, že to čo v tomto živote napáchali si budú môcť vyžehliť v nejakom budúcom
Toto je čistý alibizmus, ktorý v podstate hovorí o tom, že človek si môže robiť čo chce a čas na nápravu toho čo napáchal je niekde v ďalekej budúcnosti. Logickú paralelu nájdeme i u cirkví, ktoré učia ospravedlnenie a odpustenie vo fiktívnej duševnej čistiarni, očistci s tým rozdielom, že človek sa znova nerodí, ale očisťuje sa vo voľajakej práčovni, kde miera rýchlosti očistenia závisí priamo úmerne počtu odslúžených a hlavne zaplatených omší, od počtu modlitieb pozostalých a okamih kedy prechádza konkrétny zomrelý z očistca do neba nevie určiť ani pápež.Reinkarnácia poskytuje človeku nádej na zlepšenie svojho stavu v nasledujúcom živote a dáva mu možnosť akéhosi chimérného sebazdokonaľovania sa s vyhliadkou neurčita. A toto človek potrebuje. Nie teraz, nie dnes, zajtra, niekdy, až príde čas.

Nuž zamyslel by som sa nad tým, čomu veriť. Ak by skutočne neexistoval ani jeden model z týchto troch, potom sme všetci v ... na tom rovnako a nečudujem sa tomu ako dnešný svet hýri a nemá zábrany v ničom. Ak by neplatil ani jeden model, potom sa čudujem, čo bráni ľudstvu správať sa ako predátori a nemilosrdne ísť za svojím cieľom i cez mŕtvoly. Dôvod je jednoduchý, je tu zábrana, svedomie. Ľudské svedomie človeka od nepamäti usvedčuje v tom kde pochybil, hoci by si to ospravedlňoval hocijako. Ono v každom z nás občas vykríkne a je len na jednotlivcovi, či ten hlas rázne umlčí, alebo sa zamyslí. Odporúčam zamyslieť sa. Čomu a komu veríme, čo bude potom... ak nebude žiaden druhý život ani ten posmrtný, sme na tom všetci rovnako a nemá zmysel lámať si hlavu so svedomím. Ak má však Biblia pravdu a svedomie nás o tom presviedča, potom bude medzi nami rozdiel. Viete si predstaviť aký?