Taxi, mafián a Petros

Reflektory obliznú roh paneláku napínam zrak, aby som zbadal ktorékoľvek popisné číslo pri vchode. Aha tamto je deviatka. Poľahky si prirátam počet vchodov, dorazím k číslu pätnásť. Od dverí sa pohne postava, kombinácia zápasníka v sumo, vzpierača ťažkej váhy a gorily ochraňujúcej prinajmenšom hlavu spojených štátov. Spolu s ním sa do auta nasúka aj aróma whisky, rýchlosť jej vyparovania vzbudzuje dojem akoby ju pred chvíľou kompletne vymenil za červenú tekutinu, ktorá bežne prúdi v žilách triezvych smrteľníkov v stopercentnej koncentrácii.

-Ideme k Petrosovi , oznámi dôležito. Permoníci v hlave otvárajú jeden šuflík za druhým, informácie o nočnom podniku Petros nie a nie nájsť. Neostáva nič iné ako požiadať o upresnenie.
-Môžem vedieť adresu?
-Ty nevieš kde býva Petros? osopí sa na mňa tónom nepripúšťajúcim slovko odporu
- V meste! Ideme na žúr!
-Aha, áno, v meste, už si spomínam štartujem, smer centrum, hádam to tam z neho vytiahnem.
-No preto! zahučí a v momente začne chrápať.

Pomaly sa vlečiem do centra a rozmýšľam. Čo takto ho vyhodiť? Ale sám? Ja so svojimi sedemdesiatimi kilami živej váhy, ktorá trávi viac času sedením ako pohybom? Vylúčené. Spomínam na postrach "Tutiho" kým ho neroztrhala nálož vo vlastnom aute, tomu taxikári na konci cesty museli ešte zaplatiť, že mali tú česť ho viesť a boli radi ak im ostala celá palubovka, speťák alebo nerozbité čelné sklo. No to som si zas dal. Po desiatich minútach sa ho snažím kašlaním, popiskovaním zobudiť. Toho by neprebrali ani na ARO. Tak čo teraz? Taxameter prehadzuje čísla smerom hore, jazdím sem a tam. Vyvolávam dispečing a kolegov, o Petrosovi nevie nikto nič. Zastavím a vypínam motor. V tú ranu sa Guliver preberá.

-Kde to sme? Prečo stojíme?
-No neviem si spomenúť kde býva Petros.
-Čóóó? zrúkne mastodont, až ma hodí na volant.
-No jasne, už viem, už som si spomenul , motor zahučí, auto sa rozbehne a kopa mäsa upadá do spánku.

Nuž, takto to nepôjde. Aký požičaj, taký vráť. Hučí na mňa, budem aj ja, robí sa majster sveta, budem aj ja, tyká mi, budem aj ja. Vyberám si tichú, slabo osvetlenú ulicu. Zastavím v strede a zapnem budík vypnutím motora. Funguje dokonale. Kým stihne otvoriť hubu, spustím ja.
-Tak sme tu! Hovoril si, že u Petrosa je žúr, ale nie je doma. Už som mu trikrát zvonil a neotvára. Aha pozri, ani v oknách sa mu nesvieti. Tak čo teraz? Chceš pokračovať v krasojazde alebo sa ísť niekam vybúriť do bordelu?

Nazíza skrze okno na ošumelý barák s tmavými oknami a ja čakám kedy príde na môj trik. Opilecky vzdychne, vypustí ďalšiu dávku whisky do éteru a zahučí.
-Tak ma odvez domov, tam kde si ma naložil a Petrosa si zajtra podám, sľuboval kočky a koks, sviňa sfetovaná ... pokračoval v monológu až domov. Šliapol som bavoráku na krk a o desať minút sme boli tam kde pred hodinou.

Na taxametri svietilo 815,-Sk
-Čo ste vy k.. taxikárske zase zdraželi? Osme kíl do mesta a späť?
-Okej daj päťku a choď spať.
-Tu máš liter a zabudni na to, že si ma niekedy viezol , hrá sa na mafiána, ktorý práve vytuneloval Branisko.

Konečne vypadol z auta. Doslova. Či sa domov doplazí alebo bude spať pod vedľajším smrekom mi je už úplne šumafuk. Niekto by povedal ľahko zarobená tisícka za hodinu. Nuž musím oponovať. Ťažko vydreté peniaze. Keby som pred hodinou vedel čo ma čaká aj koľko za to dostanem, na túto zákazku by som nešiel. Napriek tomu, že je to úsmevná príhoda, stála kopu nervov. Nikdy neviete ako sa situácia vyvinie o pár sekúnd. Aj o tom je taxikárske povolanie.

Príbehy sú skutočné, pozmenil som len názvy ulíc a mená. Predsa len, nie je to tak dávno.