Zabudnime na náboženstvá, myslime na Boha

Náboženských smerov a denominácií je v dnešnom svete cez tridsať tisíc. Nehovorím teraz o jemných odchýlkach v učení, ale o fundamentálnych rozdieloch. Tvrdiť, že všetci oslovujú jedného, toho istého a jediného Boha je číry nezmysel, mazanie medu okolo huby, neochota prísť veci na koreň.

Každému človeku padne dobre, ak ho niekto iný, či celá skupina, ktorá môže dosahovať rádovo milióny členov uistí o správnom smerovaní na ceste k večnosti. Podobne je to i v prípade tých, ktorí žiadneho Boha neuznávajú, veria v prírodu, veľký tresk a evolúciu, ergo, že po smrti nastane večná nicota. I tých sú milióny.

Ďalšiu početnú skupinu tvoria jedinci, ktorí veria v akési nadprirodzeno , tajomné sily vesmíru, vzdialené a všetko pozorujúce civilizácie; následné skupiny tvoria tí, ktorí veria vo vlastnú schopnosť byť Bohom vo vlastnom makrosvete, či tí, ktorí veria v reinkarnáciu, v osud byť raz muchou, druhý raz slonom, inokedy človekom či dážďovkou. Niekto verí v duchov, čarodejnice, dobré víly, škriatkov, iný v uhranutie, zakliatie a osudové znamenia.

Musím povedať, že všetky tieto vieroučné smery majú žiaľ svoje opodstatnenie, pretože dôsledky a dôkazy podporujúce ich pravdivosť sa skutočne viditeľne prejavujú v osobných životoch, príbehoch. Nikto z nich nemôže poprieť tajomné sily pracujúce pre dobro, ani tie, ktoré naopak pracujú pre zlo, načo príde človek až vtedy, keď je neskoro. Práve zlo využíva k svojmu úspechu masku dobra a využíva ľudské cítenie, spolupatričnosť, v neposlednom rade teda atribúty charakterizujúce dobro. Ako rozlíšiť čo je z dobra a čo zo zla?

Ak je niekto vychovávaný v rodine ateistov, nepociťuje žiadnu túžbu hľadať a zrovnávať či je na správnej ceste, pretože spoločnosť mu poskytuje dostatok dôkazov k tomu, aby úprimne veril, že jeho presvedčenie je tým pravým orechovým. Ak je niekto vychovávaný v katolíckej rodine so všetkým čo k tomu patrí, ani on nepociťuje žiadnu snahu hľadať niečo nové, byť by to mohlo byť pravdivejšie, pretože si hovie na tom a v tom starom, čo mu okolie a svet potvrdzuje početnosťou podobne zmýšľajúcich ľudí.

Každý z nás má svoj vlastný rozum a tu je celý problém. Podobne ako v tom, že každý má svoje vlastné hodnoty väčšinou chtiac nechtiac vystavané výchovou, okolím a spoločnosťou. Je to akýsi základný kameň na ktorom potom staviame.

Prečo človek ostáva na svojich dosiahnutých poznaniach má na svedomí paradoxne jeho bystrý intelekt, ľudovo povedané zdravý rozum. Ak príde na nejaký model, príklad, skutočnosť, kde jeden dôkaz podporuje iný (aj keď veľmi vzdialený a pri bližšom skúmaní /ku ktorému aj tak nikdy nepríde/, irelevantný dôkaz), ostáva na dosiahnutom poznaní. Uvediem príklad.

1. Ak sa Ježíš narodil z Márie a on samotný je Boh, jeho matka musí byť Matka Božia. Punktum. Nebude už pátrať prečo sa Boh musel narodiť ako človek a prečo sa práve ako človek narodil človeku a nie Matke Boha, manželke Otca Boha, ale jej postavenie Bohyne/Mamy berie ako fakt, podporovaný miliónmi ľudí.

2. Ak rôzne metódy skúmania veku hornín a predmetov vyhlasujú (za podpory ohraničenej skupiny vedcov), že je tomu skutočne tak, že uhlie má 230 miliónov rokov, prijímame to ako fakt. Nepátrame po tom, či ich metódy sú vskutku vierohodné, či môžu presne určiť dobu rozpadu látok ktoré sú používané pri datovaní, či môžu určiť konštantný pomer látok ovplyvňujúcich proces a výsledný zistený pomer prvkov v materiáloch. Veď načo, tvrdia to mnohé ľudské kapacity, musí to byť teda pravda. Hlavne, lahodí to nášmu intelektu, že si dokážeme vysvetliť, zdôvodniť a pochopiť.

Viera však nie je založená na zdôvodňovaní a vysvetľovaní. Iste, vierou môžeme pochopiť stvorenie i zmŕtvychvstanie. Vierou môžeme prijať i odmietnuť a napokon, vierou môžeme i žiť. Ide len o to, akou vierou a v čo. Preto je na svete náboženská neznášanlivosť, preto sú teroristické skupiny a organizácie. Ako z toho von? Jedine tak, že presvedčíme všetkých, že veríme v jedného spoločného Boha Lásky?

Kde ho však nájsť? V Koráne? Veď to sú uzavretí veriaci odsudzujúci iné vyznania o čom svedčia ich súry nabádajúce k prenasledovaniu a zabíjaniu inovercov ( Súra II, 190–191; VIII, 17; IX, 5; XXV, 52; XLVII, 4;). U mormónov? Mnohoženstvo, vládnutie každého po smrti na vlastnej planéte, podriadenosť či výsadné postavenie v skupinovom živote rodiny, to tiež nie je v súlade s Božou Láskou. U Budhistov? Hádam tam, vo východných náboženstvách nájdeme lásku, ale žiaľ, v sebe. U katolíkov, protestantov? Stačí pozrieť do histórie, i tej nedávno minulej, ich boh prenesene cez svojich služobníkov posväcoval zbrane, ktoré zabíjali, upaľovali, vraždili, uctievajú symbol slnka čoby monštranciu, ignorujú desatoro, takže to tiež nebude to pravé. U indiánov? Manitou nebude pravým Bohom, veď sa stará len o zem a prírodu. Žeby v nás samých bol Boh? Žeby sme boli sami takými minibôžikmi? Stačí sa pozrieť dookola. Svet je skazený a tvoria ho skazení ľudia. Ani tu cesta nevedie.

Ak však otvoríme Bibliu dočítame sa prekvapujúce informácie. Nieje viacero bohov, no len jeden. Svet nemá miliardy rokov, ale ledva šesť tisíc. Náboženstvá nie sú niečím novým, ale boli tu od počiatku. Podľa osobnej viery v Boha Biblie môže byť vzatý do nebeského kráľovstva každý človek, nie však na základe vlastnej dobroty a skutkov, ale vykúpením samotného Boha Pána Ježiša Krista a to aj v prípade, že žil pred touto udalosťou. Dočítame sa o predpovediach, proroctvách. Z celkového počtu 6.408 veršov s prorockými údajmi sa doteraz splnilo 3.268. Ostatné proroctvá sa vzťahujú na udalosti, ktoré majú iba nastať. V celej ľudskej histórii neexistuje iná kniha, ktorá by obsahovala toľko naplnených predpovedí, ak si odmyslíme regionálne predpovede počasia.
Matematicky vyjadriteľná pravdepodobnosť nemá nikde obdoby.Proroctvá sú takej povahy, že pravdepodobnosť splnenia každého z nich môžeme vyjadriť 1:1.000 až do 1:x miliónov.Naplnenie doterajších 3.268 proroctiev v histórii je absolútne nemožné bez priamej účasti niekoho, kto všetko riadi.Tým sa Biblia nielen identifikuje ako pravdivé Božie Slovo, ale aj Boh sa predstavuje ako ten, ktorý je pravdivý, Boh Biblie, nie iný boh.

Človeku akosi nejde dole hrdlom skutočnosť, ktorá z toho vyplýva, že nie všetci môžu poznať tohoto Boha natoľko, aby opustili svoje náboženstvá a obrátili sa k nemu. Existuje množstvo argumentov, ktoré zdanlivo navodzujú atmosféru, v ktorej je pravdou, že Boh Biblie, Manitou či Alah je jedna a tá istá entita. Človeka k tomu vedie vlastné chápanie spravodlivosti, nevie si predstaviť, že by bol Boh ku jednému milostivejší a k druhému nie, že by jedného k sebe volal a iného ponechal v záhube.

Pravda je inde. Každý kto sa narodí na tejto zemeguličke má možnosť poznať Boha v Jeho Stvorení, v zložitosti fungovania života flóry a fauny, v prírodných zákonoch, v rozmanitosti krajiny. Úprimne hľadajúci a s dôverou obracajúci sa človek k Bohu Stvoriteľovi, sa odpovede vždy dočkal. Ak sa však sám, či na základe odporúčania okolia, výchovy, vlastného umu a inteligencie spoľahne na náboženské smery, filozófiu, rituály, obradnosť, na vlastnú schopnosť dostať sa k Bohu bližšie, odpovede sa nedočká. Prečo je tomu tak? Boh nezakazuje používať rozum, nemá rád robotov, Boh nám svoju lásku prejavuje a očakáva jej opätovanie. Milovať Boha na základe toho, že vidíme čo pre nás stvoril a napokon aj vykonal napriek tomu, že ho fyzicky nemôžeme vnímať, mať Ho za svojho ochrancu, otca, aj keď sa nám môže zdať akoby svojím mlčaním na naše výkriky potvrdzoval svoju non-existenciu, je prejavom spasiteľnej viery v dôvere k Nemu.

Zabudnime na náboženstvá, myslime na Boha. Zabudnime na nevraživosť, na rozpory v učení, nesnažme sa pokresťančiť či poalahizovať svet. Obráťme sa k Bohu. Viera nie je o organizáciách, ale o osobnom vzťahu medzi nami a Bohom. Boh nepozerá na príslušnosť k náboženskej odnoži, ale na nás samotných.