Nuž, realita je iná. Každý bez výnimky, kto sa ku korytu vďaka voličom dostal, sa na nich na tri a pol roka vykašlal. Nazvali to demokracia.
Počas tohoto obdobia sme mali v parlamente v každom funkčnom období, tak jednu tretinu poslancov, ktorí sa aktívne účastnili rozpravy a mali konštruktívne návrhy, pripomienky. O približne stovke sme nikdy ani nepočuli. Ich jedinou úlohou bolo plniť príkaz rodnej strany: "teraz hlasuj za", inokedy "teraz hlasuj proti", a niekedy "na protest odíď z rokovacej sály do bufetu", (na obed za euro).
Počas 22 rokov, sme sa dočkali škandálov, kedy by v USA musel odstúpiť celý kabinet, káuz a podvodov, ktoré sa vždy zahrali do autu, maximálne sa dotyčné osoby presunuli na posty menej viditeľné, ale rovnako výnosné, veď sa postarali o prísun financií pre vlastné strany alebo pre seba, a mohli si byť istí, že z toho vždy vyjdú beztrestne, hlavne preto, lebo všetci boli v tom istom bahne namočení až po uši. Niet toho, kto by vydal spravodlivosti a tak niet koho súdiť.
Každé štyri roky sa väčšinou tie isté tváre objavili na obrazovke a sľubovali to isté ako na začiatku (vďaka Bohu, niektoré už nevídame dlhší čas a bude zázrakom ak aj v týchto voľbách odídu tie zdiskreditované, sľuby neplniace, do histórie). Program, ktorý ponúkali, ten či onen (v konečnom dôsledku každý), vyznel tak, že to najhoršie, čo tu teraz máme, v minulosti spôsobili ich politickí rivali bez ohľadu na to, či boli pri moci alebo nie, ale oni to napravia, to už bude za nami, stačí len maličkosť, len ak dáme hlas práve im a o mesiac sú z nás grécki dôchodci (mimochodom stačilo by aj nemeckí), alebo obyčajní pracujúci so štandardným európskym príjmom 1500,-€. (Grécko 1391,-€, Nemecko 2799,-€, Rakúsko 2801,-€)
A tak si po 22 troch rokoch hovorím: "buď som sprostý ja, alebo oni!" A to som vydržal dosť, čo poviete?
Keďže sa za hlupáka nepovažujem, myslím si, že tí čo ma 22 rokov klamú, už nemajú právo hovoriť vôbec nič. Tobôž preto, že i dnes počúvam z médií otrepané slová troch najviac zdiskreditovaných lídrov, ktorí tvrdia: "My (už) vieme ako na to!"
Keďže ste za 22 rokov nedokázali skutkami, že už niečo viete, platí opak, teda viete houby a vaše pohnútky prečo sa dostať do vysokej politiky sú také isté ako v minulosti. Moc, peniaze, beztrestnosť. To by sa malo zaradiť medzi choroby s vlastnou diagnózou, podobne ako gamblerstvo. V podstate ide o to isté, akurát tu sa hrá o väčšie sumy, a pôžitok z hry je oveľa silnejší.
Doviedli ste krajinu na pokraj nepokojov, sociálnej katastrofy, kedy sa človek bojí ochorieť, aby neprišiel o prácu, alebo nepošiel v nemocnici, do stavu, kedy kukátkom vo dverách s "nádejou" vyzerá, či prišiel poštár s tristo eurovým dôchodkom, alebo s obavami či to nie je exekútor z banky, kde nejaký šikovný podnikateľ založil pozemok pod panelákom (kde už 40 rokov býva), ako istinu pre svoj úver. Do stavu, kedy mladí si namiesto dieťaťa poriadia psa a makajú v robote "24 hodín", aby si zarobili na byt, kedy živitelia rodín majú dve aj tri roboty, aby im dali to čo by malo byť samozrejmosťou, kedy nie je na dovolenky na Slovensku, nieto ešte v zahraničí, o prístupoch úradov k obyčajnému človeku radšej pomlčím. Je to stav, kedy sa v podstate každý v Európe má lepšie ako Slovák.
Vaše biele goliere, výrečnosť, povýšenosť, ignorancia jednoduchých ľudí, arogancia voči voličom, zákonom, neschopnosť prijať zodpovednosť (aj tú trestno-právnu, nielen priestupkovú), z vás robí absolútne nedôveryhodné osoby pre politiku, vraj orientovanú na Slovensko a jej občanov a to by sa už malo v týchto voľbách pri rozhodnutiach voliča konečne prejaviť.
Pôjdem voliť, iste, tak ako každý raz. Ale v tomto prípade odo mňa nedostane hlas nik, kto bol vo vláde dlhšie ako jedno celé volebné obdobie. Hádajte prečo! (22 rokov to isté, to by aj vola porazilo).
22 rokov to isté, to by aj vola porazilo
Počas 22 rokov, ktoré ubehli od prvých slobodných volieb, sa na Slovensku objavilo strán ako maku. Niektoré zanikli hneď, niektoré neskôr a iné pretrvali do dnešných dní. Za 22 rokov sme sa od tých stálejších napočúvali sľubov až až. Všetky mali spoločného menovateľa. Blahobyt občanov, sociálne istoty, reformy, ktoré napokon privedú nás "obyčajných" (v tej chvíli hlavne voličov), na úroveň západnej Európy, minimálne Švajčiarska, Nemecka.