Zápas prebehol podľa všetkých pravidiel, dokonca sa zdalo, že i rozhodca si robil svoju prácu čestne. Mladý, ktorý sa tak tešil, však ostal sedieť na lavičke ako náhradník. Keď sa ho po zápase otec pýtal prečo nehral, jeho odpoveď šokovala i mňa, náhodného diváka.
-Lebo na to nemáš, tréner hovoril, že v prvom rade musia hrať tí, ktorých tatovia klub podporujú.
ilustračné foto | Tréner má svoje práva a plne ich využil. Na trávniku sa preháňali (skôr motali) synovia sponzorov, žiaľ otec nedobrovoľného náhradníka, ktorý bol iba obyčajným robotníkom pri páse a mesačné príspevky v hodnote minimálne polovice vlastného platu si dovoliť nemohol, ten len mlčal. Ani si netrúfam pomyslieť, ako mu v tej chvíli zvieralo srdce. |
V prípade ak by sa jednalo o ponos priamo zainteresovaného rodiča hráča na zápas a trénera, bolo by potrebné uviesť konkrétne údaje, ktoré by samozrejme boli druhou stranou zároveň považované ako nanajvýš subjektívne hodnotenie rodiča.
Ani moje (dnes už dospelé) deti neobišiel šport, futbal zvlášť... S odstupom času som stratil priamu zainteresovanosť, okrem tej, že ma niekedy pri pohľade do smutných tvári detí, po ktorých sa kotúľajú slzičky krivdy zabolí srdce.
Každý rodič si myslí, že jeho potomok je, alebo prinajmenšom bude (mohol by byť) génius typu Einsteina, politika ako Helmut Kohl, filozof , vedec, športovec s veľkým „Š“. Zvlášť, ak práve on, ako jeho sploditeľ zmrzol na nejakom bode v ceste na tento post génia. Túžba vykompenzovať si svoj nedosiahnutý cieľ svojím potomkom je hnacím motorom, ktorý môže poháňať kolesá cez prevody na ceste k neprávosti. Niečo iné je, ak dieťa spĺňa všetky ukazovatele, podmienky, má talent, schopnosti, predurčenie. Potom je všetko v najlepšom poriadku. Tu treba pomáhať zo všetkých síl a keďže na Slovensku to žiaľ inak nejde, tak i peniazmi či protislužbami, skrývajúcich sa za označenie sponzor, sponzorské dary.
Nepochybujem o tom, že každý klub s radosťou privíta akúkoľvek pomoc, či sa už jedná o zľavu pri kúpe výstroje, zapožičanie autobusu k presunu na súperovo ihrisko, o brigádu pri zveľaďovaní priestorov klubu, alebo priamu finančnú podporu. Tieto skutočnosti by však tréneri nemali brať do úvahy pri posudzovaní šikovnosti, talentu, pri určovaní zostavy hráčov. Práca trénera detí nie je len o tom naučiť ich základným návykom futbalistu na trávnikoch. Tréner je ich dočasným otcom, pedagógom, ktorý by mal vedieť citlivo pristupovať ku každému zvlášť. A nielen to. Mal by vedieť pracovať s kolektívom, skĺbiť ho, vydolovať kombináciou schopností jednotlivcov maximum pre výsledok toho či oného zápasu.
Pestovať u detí návyky, ktoré vidíme v „špičkových“ kluboch od útleho veku je zasievaním plevele do vlastného záhonu. Veď kto by nechcel aby Slovensko bolo na špici vo všetkých športových súťažiach Európy a Sveta? Ak však budeme našu mládež vychovávať od malička takto, potom sa nečudujme, že nás reprezentujú protežovaní jednotlivci a je úplne jedno či sa jedná o známeho iného známeho, alebo bohatšieho a štedrejšieho, či o politicky vplyvnejšieho mecenáša ako má talentovanejší a vlastnými schopnosťami lepší hráč.
Kým sa myslenie funkcionárov klubov nezmení, dovtedy bude náš šport vyzerať tak ako ho máme možnosť vnímať dnes. Sme na chvoste všetkých súťaží, pohárov a turnajov. Iste, žiaria jednotlivci kolektívnych športov vyzdvihovaní po zásluhe médiami. V hokeji, futbale, basketbale a inde... to sú však tí, ktorí majú talent, vrodené schopnosti byť športovcom a žiť športom. Tí ostatní sú v najlepšom prípade priemerom hráčov okolitých štátov, šedé myšky. Nuž a tí, ktorí berú šport ako zárobkovú činnosť, zamestnanie, kde požadovanú kvalifikáciu získali po známosti a za materiálno recipročne poskytované hodnoty svojimi rodičmi v čase mladosti, sponzormi a známosťami v čase aktívneho veku, sú v podstate zodpovední za športové meno Slovenska. Niet sa čo čudovať. Naučili sa to v čase svojej mladosti, tak ako sa to učia dnešní baby-športovci.
