Leto 1998; bufet pri tenisových kurtoch
Pomaly popíjam pivo, bicykel opretý o strom, počúvam konverzáciu hostí. Zaujal ma chlapec vo veku kedy zvyknú deti opúšťať základnú školu. Evidentne sa s majiteľom bufetu poznal a snažil sa z neho vydolovať malú kofolu s tatrankami takpovediac na dlh.
-Ujo, keď príde mama z roboty zastaví sa tu a zaplatí to.
-Ale, kam by som prišiel keby som dával na dlh, a čo keď Ti nedá peniaze? Len choď Peter domov a napi sa vody.
-Určite dá, veď ju poznáte!
-Dnes chceš kofolu a o týždeň budeš chcieť štyri alebo sa tu viac neukážeš čo?
-Ale ujo, chodím tu denne ...
Dopíjam, cestou k bicyklu mu na stôl položím dvacku. Udivene dvihne zrak ani nestihne poďakovať. Ani som to nečakal.
Jar 2008; Pumpa Shell
Pokojne natankujem za päťstovku. Pri pokladni zisťujem, že na mňa z peňaženky pozerá posledná dvadsaťkorunáčka a miesto kde boli zastrčené platobné karty je prázdne. V šoku rozmýšľam kam sa všetko podelo, obsluha za pultom začína byť nervózna, na čele mi vyskakujú kropaje potu, v hlave víri bezradnosť. Aj od vedľajšej pokladne sa zvedavo prizerajú a čakajú ako to obsluha vyrieši. Práve odchádzajúci chlap čo platil u kasy dva sa načiahne, položí na pult päťstovku a takmer počuteľne mi do ucha zašepká
-Díky za tú dvacku
Tentoraz som to ja, kto má vyrazené poistky a nestihne poďakovať. Až pohľadom cez sklenú výplň na odchádzajúceho dobrodinca mi naskočil v mysli ten správny obraz decka v bufete spred desiatich rokov.
Takže dodatočne a pekne nahlas
-Ďakujem.
