Pred časom som si začal všímať ľudí okolo mňa ako často a či vôbec používajú slovko ďakujem. Je až zarážajúce ako málo ho počuť na verejnosti, v obchodoch, reštauráciách, dopravných prostriedkoch, úradoch.
Iste si každý spomenie ako nás mamy a otcovia učili používať čarovné slovíčko prosím, a samozrejme aj ďakujem. Práve to druhé je čarovnejšie a za jeho používanie by sme sa nemali hanbiť. Poďakovaním dávame konkrétnej osobe na známosť, že to čo pre nás urobila sme si všimli, že berieme jej čin v pozitívnom zmysle a nie ako bežnú vec vyplývajúcu z morálneho kódexu či z pracovných povinností. Ak ku ďakujem pridáme ešte úsmev a priamy pohľad do očí, verte neverte v srdci človeka ktorému sme práve poďakovali sa vo väčšine prípadov rozleje pokoj a pocit uspokojenia. Neviem, hádam to má na starosti nejaký hormón vyplavený do krvného riečišťa, to by nám mohli zdôvodniť odborníci, dôležitý je však výsledok vo forme dobrej nálady, ktorá sa vráti ako bumerang ďalšiemu zákazníkovi, klientovi či stránke, ktorou by sme mohli byť práve my, ak by klient pred nami poznal a používal čarovné slová.
Samozrejme, existujú i prípady, kedy na naše ďakujem nepríde adekvátna reakcia. A žiaľ i týchto je viac ako dosť. Nemalo by nás to zviklať a znechutiť, veď si len sami spomeňme ako sme sa občas cítili, nepomohlo by ani za vagón ďakujem , niekedy je proste prijímač na druhej strane vypnutý, nech sú už dôvody akékoľvek.
Úsmev spolu s verbálnym pozitívnym prejavom je mocnou zbraňou proti všednosti, zlobe, nenávisti, proti pohŕdaniu iným človekom, jeho prácou a sociálnym stavom. Ak už nemáme čo rozdávať, rozdávajme pokoj, radosť. Verte, vráti sa nám to práve v tej chvíli, keď to budeme najmenej očakávať a najviac potrebovať!
Čarovné slová
Niektoré veci v živote človeka zovšednejú natoľko, že ich napokon aj zabudne používať práve tam, kde patria. Reč je o reči.