November sa začína ukážkovo pochmúrne. Človek sa ešte pred nedávnom čľapkal v teplom mori, alebo sa túlal po horách. Blúdil v divočine alebo po svetových metropolách, neraz to vyjde na rovnako. Potom sa mesiac trápil navodením správneho denného rytmu, zvlášť ak sa staral o deti školou povinné. Koncom septembra už začínalo všetko šľapať v zabehnutých koľajach. A tu spoza októbrového rohu vykukuje november.
Ak sme nemali tento rok v blízkej rodine úmrtie, pôjde o menej emočne nabitý čas no o nič menej stresový. Pobehať cintoríny a ozdobiť hroby práve v tomto čase sa patrí viac kvôli susedom a rodine, ako z hľadiska piety a úcty k tam odpočívajúcemu človeku. Ak sa už aj smútok derie do srdca a vyplavuje soľ z očí, zvyčajne to skončí rýchlym odchodom z cintorína. Nuž je to tak, čo si budeme nahovárať, o smrti neradno často rozmýšľať, veď sme ešte mocní a plní elánu, na posledné veci je času a času... hádam aj preto návštevy cintorínov nie sú pravidelnou týždennou záležitosťou.
Stvoriteľ však vie svoje a nikto z nás nevie, kedy plameň sviečky jeho života zhasne. Môže plápolať veselo a svietiť jasným svetlom, akoby neexistovala sila, čo ho zahasí, môže chradnúť slabučkým plamienkom, občas už len tlieť, aby sa o chvíľu a iba na chvíľu opäť rozhorel, kým definitívne nezhasne. Takéto myšlienky nemáme radi, no s rozšírenými zreničkami a rukou na ústach sledujeme večerné spravodajstvo plné tragédií a smrti. Paradox? Ani nie... to čo je na obrazovke, sa nás až tak netýka, tentoraz to zlizol niekto iný a my sa len môžeme utešovať, že aj zajtra, pozajtra, o týždeň to bude vždy niekto iný...
Okrem medializovaných odchodov zo sveta sú tu tisíce iných, bežných, ale vo svojej krutosti z nášho pohľadu, iste aj odchodov nespravodlivých. Ľudia vo svete umierajú v každom veku od 0 až po ... Na Slovensku podobne ako inde na zemeguli je mortalita 100% -tná. Zomrel každý kto bol počatý. Dokonca zomrel aj ten, o ktorom sa tvrdí, že v podstate nezomrel. Pán Ježiš Kristus.
Pravdou je, že aj On zomrel na kríži. O tri dni však vstal z mŕtvych, ukázal sa Apoštolom, viac ako 500 svedkom, vystúpil na nebesia, kde sedí po pravici svojho Otca. Aj keď ukrižovanie a nanebovstúpenie si pripomíname ako spoločnosť najmä na Veľkú noc, Vianoce sú spoločenskou pripomienkou Jeho príchodu na tento svet v podobe malého bábätka.
Narodenie je opak smrti, opak toho o čom tak neradi chceme počuť. Narodenie, to je fajn, to máme radi, smrť nie, to je é-é. A predsa idú ruka v ruke spolu a nikto sa im nevyhne.
Decembrový ošiaľ zháňania všetkého možného, robenie si zásob ako pred 30 ročnou vojnou, detailné plánovanie posledných dní v roku začínajúcich sa v predvečer Štedrého dňa nemá konca kraja. Ľudia sú k sebe nevrlí, netolerantní, bez úsmevu, radosti, tovar na pultoch si doslova trhajú z ruky, preťažené košíky s nákupom, deti hádžuce sa o zem, unavené predavačky, sbs-kári ignorujúci poplašné signály, preplnené parkoviská, vytrubujúci vodiči, agresívne gestá spoza okien, pišťanie pneumatík, do toho sirény záchranárov a hasičov... to všetko predchádza Sviatkom (vraj) pokoja a radosti a po nejakom duchovne a Ježišovi nikto ani nevzdychne.
Prichádza však čas vykupovania sa. Máme na to zhruba jednu polnočnú a zopár bežných sviatočných omší. Treba sa vykúpiť z hriechov, ktoré sa z nás počas roka len tak sypali. Treba sa vykúpiť spod hrozieb o ktorých hovoria Apoštoli a ktoré dopadnú na všetkých, ktorí nečinia pokánie. Pokánie? Čo to panenko skákavá je? Vraj ľútosť, náprava... to by ešte išlo, ľutovať hriechy minulé, to mi pôjde... napraviť ich, už sa asi nebude dať.
Pokánie je zmena myslenia, postojov. Je to radikálna, viditeľná zmena, odvrátenie sa od predchádzajúcich hodnôt a životného štýlu! To objasňuje napríklad Ježišov rozhovor s bohatým mládencom (Mar 10:17-22) a so Zacheom (Luk 19:8-9)
„Nuž tak toto u väčšiny už nepôjde vôbec. Boh sa musí uspokojiť s mojou prítomnosťou v kostole (čo, že len raz do roka), s milodarom, ktorý venujem na činnosť cirkvi (toľko predsa nedá nikto ani za celý rok!) Počas celej histórie sa predsa prestúpenia a hriechy vykupovali u klerikov, oni to už za mňa v nebi vybavia. Babka, tá je pobožná, chodí sem deň čo deň, tá to za mňa vymodlí! No vidíš, všetko sa dá zariadiť, len stačí trošku pohnúť rozumom. Ďalší čas vykúpenia bude o rok, no v najhoršom sa zastavím v kostole aj na Veľkú noc, dúfam, že vtedy už nebude na tých laviciach taká zima aká je dnes.“
Ročne na Slovensku zomrie cca 52 tisíc ľudí. Približne to isté množstvo sa narodí. Každý jeden sa po svojej smrti postaví sám, zoči voči svojmu Stvoriteľovi. Bez obhajcu, bez farára, bez mamy alebo babky. Ak tam človek chce počuť: „Vojdi do radosti svojho pána!“ musí využiť čas, ktorý mu TU ostáva:
Skutky 3:19 A tak čiňte pokánie a obráťte sa, aby sa vytreli vaše hriechy, aby prišli časy občerstvenia od tvári Pánovej (preklad prof. Roháček)
Akýkoľvek iný spôsob vykúpenia sa je márnou snahou získať spásu a večný život. Ako to vidíš ty? Bude stačiť 100 - 500,-€ farárovi, tak ako každý rok? Poskytne ti garanciu spasenia? Môžeš si žiť po celý ostatný čas v roku tak ako to ty uznáš za vhodné? Nech ti pánko farárko vysvetlí čas vykúpenia - pokánie s Bibliou v ruke. Skús sa ho na to opýtať.
