Pred rokmi, keď som sa učil chodiť, a bolo to vekom, nie po nejakom úraze, mi nebolo nič cudzie a všetko som chcel ohmatať a okamžite preskúmať všetkými svojimi zmyslami. Keď sa mi to nepodarilo napchať do ucha, prišiel na rad nos, väčšie a mazľavejšie predmety, končili automaticky v ústach. Môjho rovesníka našli rodičia ako si pochutnáva na omietke, iný labužnícky vychutnával chrobáčikov, ktoré doteraz deti volajú električky, lebo chodia po svojich cestičkách zapojené podobným spôsobom ako naše zdvojené vozne (pravda, zapojené opačne, zo všeobecne známych dôvodov). Tých chutných špecialít o ktorých dodnes ich bývalí konzumenti rozprávajú, pozná každý zo svojho okolia za dve tašky.
Keď som bol štupeľ, dostával som na cesty (do školy a na školské výlety), desiatové balíčky s tým najdostupnejším luxusom tej doby. Jabĺčko, maslový chleba so šunkou, alebo so šprotami ruskej proveniencie. Najviac ale prevládal chlieb s masťou, škvarkami, maslom a pažítkou. Úhľadne zabalené v sáčku od cukru, múky, alebo len v takom hnedom, do ktorej mame zabalili rožky v jednote, ak ich mali na sklade. Bežne putovala desiata z ruky do ruky, neraz som dal odkúsnuť spolužiakovi, ktorý si zabudol desiatu doma, i tomu, o ktorom sme všetci vedeli, že desiatu má tak často ako je piatkov trinásteho do roka. Kupodivu, ani on ani ja, sme nemali vzápätí identické choroby.
Poživatiny však neboli expedované spolu s nami len v prípade dlhšieho odlúčenia od rodinného krbu. Každú chvíľu nejaké decko vykrikovalo na zatvorené panelákové okná... Mamáááá, a čuduj sa svete, vždy sa otvorilo to správne okno a z neho vykukla ta správna mama, akurátna k hlasu volajúceho. Chleby, rožky, veky a buchty ochutené všetkým možným potom putovali v rukách hladošov na dvor, na parkovisko, do prírody, ktorá ešte vtedy susedila so sídliskami. V zápale detských radovánok, v úprimnej spolupatričnosti, si neraz jeden z nás vypýtal jesť, a potajomky to šupol kamarátovi s ktorým držal partu, ktorá si v pivnici pri sviečkach sľúbila pod trikrát zakliatou prísahou vernosť až na smrť. Nuž a keď sa náhodou na dobrý kus žvanca zabudlo, nič to, o pár hodín sa z neho sfúkol prach a lístie, prstom odplašili mravce a iná drobná chrobač, a po bratsky, hryz za hryzom sme sa nakŕmili...
V čase študentských brigád som za úžasných 80,- Kčs mesačne, roznášal ráno mlieko, chlieb a pečivo. O pol šiestej mi v obchode nabalili do hnedých sáčkov (z ktorých všetko vypadávalo aj bez toho aby pršalo), chlieb, rožky, maslo, vyfasoval som káru s prepravkou mlieka a vyrazil som. Občas mi celú zásielku očuchali a oblízali aj traja psi, ktorých majitelia nemali zamknuté bránky, sem tam utiekli aj s rožkom. Neraz pršalo a pečivo bolo vhodné tak akurát rovno do fašírok, neraz sa mi pri poľadovici všetok tovar prevrátil a neraz mi v takých prípadoch pomáhali práve tí, ktorým bol tovar určený. Otreli, oprášili, bez slov a výčitiek.
Keď som vyrástol, a túlal sa po nociach, často sa stávalo, že som sa vracal domov za svitania. Unavený a vyhladnutý. V tých časoch bolo bežné, že pekári a mliekári vyložili tovar pred obchod, strčili do prepravky dodací list a odjuchali k ďalšej predajni. Vôňa teplého pečiva, mlieka v prepravkách (niektoré bolo vždy v plastovom sáčku deravé), pôsobili ako neodolateľný magnet, pre úbohého, trpiaceho kocovinou. Zastavil som sa, vybral dva rožky, jedno mlieko, do prepravky vhodil tri koruny a slastne som začal konzumovať už cestou do postele.
Po nástupe do pracovného procesu, tak sa to vtedy volalo (dnes nemusíte celý život ani prstom pohnúť a nezavrú vás), som sa ako väčšina stravoval v bufetoch a jedálňach. Čo vám budem hovoriť... s hygienou to tam bolo ako s čistotou po maliaroch...
Opäť len zdôrazním, že ani v tej dobe neboli epidémie, ani nákazy z dôvodu, že bufetárka nemala vlasy pod kúpacou čiapkou a na rukách igelitové rukavice po lakeť, ale vo väčšine prípadov preto, lebo sa predávali potraviny nariedené (do tresky sa lialo mlieko), zle uskladnené (neraz výpadok prúdu vyradil chladiace zariadenia) a po záruke (to čo sa odpísalo, bufetárka s plechovým ksichtom predala a peniaze si nechala).
Pred časom som sa pohyboval po reštauračných zariadeniach západného Slovenska. To, čo som niekedy videl aj v tých najvychytenejších reštauráciách sa závažnosťou ani zďaleka nedá rovnať s obchytkaným chlebom v regáloch. Mäso vypadané z lodní po zemi, fajčiaci strapatý kuchár, ktorý miešal polievku, použiteľná obloha sa premiestnila na nový tanier a putovala k ďalšiemu zákazníkovi, nedopité pivo, kofola sa preliala do iného pohára, dočapovala a poďho na stôl ... nehovoriac o prepálenom oleji, zastaralých šporákoch, riade a hygiene v zákulisí...
Nechcem obhajovať staré spôsoby ani nechcem apriori odsudzovať snahu spoločnosti o hygienickejšie formy predaja a jednotlivcov haniť len preto, že sa starajú o svoje zdravie. Na druhej strane, ak si zoberieme situáciu vo svete, najčastejšie sú chorľaví tí ľudia, prehnane sa držiaci úzkostlivej čistoty a čo najzdravšej výživy. Darmo, telo si po čase prestane vytvárať protilátky na rôzne baktérie, imúnny systém človeka stráca výkon ako motor auta, ktorý nikdy nevytočíme do obrátok.
Paradoxne na jednej strane chceme byť zdraví a nechceme sa nakaziť, na druhej, akceptujeme reklamy na lieky a hlavne schvaľujeme ich používanie, ktoré potláčajú príznaky, ale neodstraňujú chorobu a bacilonosičstvo. A tak chorý veselo pobehuje po MHD, v robote medzi spolupracovníkmi a roznáša vlastnú chorobu o ktorej dobre vie. Zdravotníctvo a sociálny systém máme nastavený tak, že človek, ktorý ochorie na chrípku bude do seba hádzať jednu pirulu za druhou, len aby mu bolo lepšie, ale ísť na PéN-ku, tým pádom chorobu aj vyležať, jednoducho nemôže, pretože by to jednak narušilo rodinný rozpočet, jednak ohrozilo jeho kariéru, a nakoniec znížilo jeho prejav lojality voči firme, čo je dnes hovadsky sledované kritérium! Pritom i obyčajná chrípka môže trvalo patologicky poznačiť napr. srdcový sval!
V prvom rade by sme sa mali sami zamyslieť nad nami samotnými. Ak sme chorí, mali by sme ostať v posteli, nenavštevovať verejné miesta, ani tú našu samoobsluhu. Kompetentné úrady by sa mali viac poobzerať a viac kontrolovať distribútorov potravín, či už v surovom stave, alebo priamo tých, čo servírujú na stôl. Bez milosti okrem uloženia postihu odoberať licencie, koncesie a živnosti a nie ukladať len tie smiešne pokuty, ktoré previnilec zaplatí ľavou zadnou. Človek (zamestnanec) by sa mal stať tým, na ktorom firme v prvom rade záleží a nie tým, ktorý sa i v prípade choroby dopočuje... "každý je nahraditeľný, ak nemáte záujem a nie ste ochotný v rámci lojality... na dvore je desať iných záujemcov, nikoho nedržíme".
Život človeka a kvalita jeho života je priamo úmerná podmienkam, ktoré mu okolité prostredie poskytuje. Tak ako každý iný slušný občan som i ja ochotný dodržiavať pravidlá nastavené spoločnosťou a vôľou väčšiny. Neodsudzujem preto neznámeho, ktorý mi vyčítal moje konanie, chápem ho. Ale až potom, ako bude všetko fungovať i z opačnej strany, smerom ku mne, budem ochotný používať pri vstupe do predajne, respirátor, ochranný odev, čiapku na vlasy, dám sa prehliadnuť lekárom a hygienikom, predložím zdravotný preukaz a preukaz o spôsobilosti nakupovať potraviny... tam totižto spejeme.
