Chodci, prevencia, prechod

Pamätám si ako som raz prechádzal cestu v centre mesta mimo prechod pre chodcov. Kde sa vzal, tu sa vzal, zelený mužík zaplesal. To nie je Erben , ale realita dodržiavania zákona. Napriek tomu, že som už mal cez pätnásť, skončilo to dohovorom a napomenutím. Verte alebo neverte, ešte rok som sa pri prechode krížom bežnou ulicou obzeral, či nie je za rohom, stĺpom či trafikou schovaný "bdelý" strážca zákona. Dodnes na ten zážitok neviem zabudnúť.

Dnešní strážcovia sú vynaliezavejší a čo je najhlavnejšie, nejde im ani tak o poriadok a dodržiavanie predpisov ako o vyberanie pokút, o čom svedčia ich praktiky, vykúkajú za stromami a kríkmi, za rohom domu kde je zákaz odbočenia, schovaní za terénnymi prekážkami lačne číhajú na korisť prinášajúcu hotovosť, či už do štátneho rozpočtu alebo ich vlastných vačkov. Tých posledne menovaných je hádam z roka na rok menej. Dohovory používajú len v prípade pekných blondínok, celebrít televízneho neba, a v prípade ak má niekto nad sto rokov alebo v rámci akcie kyslý citrón a sladké jablko. Limuzíny cez dva milióny radšej ani nezastavujú, čo keby to boli známi známych. Ich prístup k porušovateľom dopravných predpisov je doslova a do písmena "individuálny" .

Voľakedy nás policajt, pardón príslušník Zboru národnej bezpečnosti a neskôr Verejnej Bezpečnosti, vskutku hodnotil podľa vlastného a hlavne ľudskejšieho metra. Pravda, doba sa zmenila a s ňou i ľudia. Sú viac zákernejší, viac využívajúci známosti a nedostatočnú legislatívu, sú viac bohatší a aj viac chudobnejší a vystrašenejší. Človek zo škodovkou vypľúvajúcou chuchvalce oleja premeného na plynné skupenstvo, ale hrdo sa pýšiaci známkou o dobrom stave vozidla zo stanice STK (byť získanou za úplatok), rád pustí nejaký ten groš, len aby so svojím veterántátošom mohol pokračovať v jazde. Vieme to aj my, vedia to aj policajti.

Vráťme sa ale k prechodom. V našich väčších mestách je nespočet komunikácií, kde je premávka skutočne hustá, kde sú štyri jazdné pruhy a vodiči i pri najväčšej opatrnosti nepredpokladajú žiadny výskyt chodcov. Nie je zvláštnosťou ak jeden z vodičov ide v ľavom jazdnom pruhu ledva päťdesiat a ostatní sa ho snažia predbehnúť myšičkami a kľučkovaním. Niet sa čo čudovať, veď medzi križovatkami býva rovný úsek aj takmer kilometer.

Je zarážajúce, že práve takéto cesty sa snažia prekročiť v priečnom smere chodci na inom mieste ako je podchod alebo prechod pre chodcov, chodci, ktorých vnímanie okolia je už poznamenané vekom a zdravotným stavom. Nevedia odhadnúť vzdialenosť a rýchlosť napriek ideálnemu počasiu a svetlu. Nevedia rozlíšiť tvar a vôbec registrovať vozidlo na väčšiu vzdialenosť ako pár desiatok metrov. Iste, prechodom krížom ušetria stovky metrov a rádovo i desať minút. Za akú cenu sa pýtam?

S prepáčením poloslepý jedinec, ktorý ťahá za ruku vlastnú vnučku cez štvorprúdovú cestu je prinajmenšom hazardér. Žiaľ, ako skončil jej hazard na Bajkalskej ulici v Bratislave už vieme. Nechcem súdiť ani odsudzovať. Chcem volať po prevencii a zodpovednosti!

Nechcem brýzgať ani na policajtov, rádoví členovia si plnia len svoje povinnosti avizované z vrchných a najvrchnejších poschodí. Možno tam by sa mali zamyslieť nad tým, čo je to prevencia, napomínanie a dohovor . Ak ani to nebude u chodcov zaberať, pokojne budem súhlasiť i s finančným postihom. Samozrejme rádovo v desiatkach a stovkách korún, nie v tisícoch. Ako prevencia by to bohate stačilo. A verte mi, čo sa v mladosti naučíš, ako by si na starobu našiel.

Lepšie je vyhľadať červeného panáčika, ktorý sa o pár sekúnd zmení na zeleného, ako aby zelený vyhľadal nás a my sa od jedu zmeníme na červeného!