Piešťany, Hrabušice, Levoča, Strážske a Ubľa. Dvaja z Kramárov, jeden zo „štátnej",jeden z Hlbokej a ležiaci z onkológie. Päť ľudí, ktorí prišli doBratislavy s nádejou a teraz sa po zákrokoch vracajú domov, alebo dospádových nemocníc. Päť osudov, päť krajov, päť bolestí a trápení. Ako pre poslednéhoideme na onkológiu.
Sestra nám odovzdáva papiere a vedie nás do izby. „Dostallieky, no aj tak má bolesti" informuje nás. Keď sa s nosítkami zjavímevo dverách, ostatní pacienti rýchlo miznú na chodbu . „Tak tu je Janko".Počierny asi osemnásť ročný chalan sa na nás díva s obavami, úsmev jehotvár už opustil dávno. Vieme, že má raka a bolesti v súvislostis chrbticou. Snažíme sa byť opatrní, ale skúste nadvihnúť človeka beztoho, aby sa chrbát ohol. Z očí mu tečú slzy po prvom výkriku, potom užlen tlmene stone. „Načo ho posielajú do Piešťan, keď je na tom takto?"pýtam sa bokom sestry. „Umrieť doma", smutne odvetí, ostávam akoobarený. Hlavou sa mi valia myšlienky, vynárajú obrazy, stojím tam ako stĺp, ažma kolega musel štuchnúť pod rebrá. „Poď, časom si zvykneš" . Na toto????Páni moji, prvýkrát vidím niekoho, komu zubatá sedí pri nohách a niea nie sa pobrať kade ľahšie, vraj zvykneš si, tušil som čo sa odohráva zamúrmi tohto špitálu, no zoči voči mi to zobralo všetku energiu, ako keďvypustíš balón. Jednám mechanicky, každý krok jeden ston, nemám si ako zapchaťuši, do šľaka opatrnejšie to nejde, takto neniesli ani pápeža, (kým nemal tenpapavehikel). Osadenstvo sanitky odrazu mlčí ako zarezané, doteraz vládladružná nálada jak na podnikovom výlete, len fľašky nekolovali. Napriek tomu, žezubatú nevidieť všetci ju v sanitke cítia ako si tam spokojne hovie, jejstudený dych berie slová z úst a do krkov sa tlačí poriadna knedľa.Na mladého nechcú ani len pozrieť, sami v duchu rekapitulujú svoje životya hlavou im blúdi to čo mne... čo keby, keby ja, môj syn, dcéra, vnučka... Bratislavské cesty podobajúce sa po zime na ojazdenýtankodrom ma nútia jazdiť slalom.
Aj pri najväčšej snahe, občas nejakúmaskovanú jamu trafím, a že to bol plný zásah potvrdzuje krik spoza chrbtanapriek zatvorenému okienku, už aby tu bola diaľnica. V živote som sa taknespotil, kŕče v prstoch zovierajúcich volant ma neopúšťajú ani na hladkejdiaľnici. Pri každom prejazde dilatačných spár mostov, kedy sa sanitkazhupne, podvedome dvíham zadok zo sedadla, aby som tlmil náraz a nepočulten krik. Konečne Piešťany, na oddelení nás už čakajú. Vykladáme, lúčim sapohľadom a zbytočnými slovami: „Odpusť a drž sa Janko", v duchudodávam, „pri tom prechode údolím smrti." Neboj, bude tam s Tebou Pán.
Vrava v zadnej časti naberá na obrátkach až za NovýmMestom nad Váhom. Vpredu je ticho. Starší kolega si vie živo predstaviť, čo mibehá po rozume. Jeho otec pracuje v pohrebnej službe, ktorá mu kedysihovorila Pane a keď ho zaúčal v nádeji, že sa znárodneného majetkuopäť ujme rodina, prišli pre babku s hrbom. Starý vedel ako na to, babenkuuložili do truhly, ale veko nie a nie dosadnúť. Hovorí: „zatlač jej tienohy." Zatlačil silno... v tommomente (zákon páky) sa babka takmer posadila. S krikom utekal preča otec mal záchvat smiechu. On už smrť pozná, ja nie... a tak volíhumor, ktorý je všeliekom. Neďaleko Popradu z ničoho nič zavalí: „TenCimer Feri, musí byť dobre zazobaný chlap, všade má reklamu", nechápavo chvíľucivím a chytí ma záchvat smiechu až sa sanitka roztancuje po ceste. ZimmerFrei (oznam voľné izby), sú tabule ktoré lemujú väčšinu našich ciest.V prvom momente (ktorý trval týždeň a naša rodina i známi sadobre pobavili) som sa domnieval, že to vtedy myslel vážne. Neskôr mi došlo, žeto bol jediný spôsob, ako ma priviesť späť do sveta reality, kým nevletím donejakého stromu.
Ostatné osadenstvo vysádzame podľa zabehnutého rituálu.Niektorých do rúk doktorov, iných do náruče rodín... Tam mi šuchnú dvacku, tampäťdesiatku... Najštedrejší sú tí čo sa s nami trmácali najväčší kussveta... V Ubľe nás už čaká celá rodina. Sanitku vyzerali od rána, buď simysleli, že babku naložíme večer pred tým alebo, že jej štát poskytne privátnevozidlo „Latvija" (17 l/100km) s majákmi, drevenou podlahoua neuveriteľnou rýchlosťou vyše stovky! Pomaly sa zmrákalo, keď starenka(mal som vtedy 26) vystupovala. Z domu sa vyhrnuli príbuzní, mladšia baba,ktorá by stála za hriech drží v ruke fľašu páleného. Dobehla akurátv tej chvíli, keď mi pasažierka dáva stovku... nuž, mám dve ruky... dojednej beriem stovku, do druhej pálenku... Pozvanie na večeru (ktorá byskončila katastrofou, poznám východniarov, jednu už mám na krku) sme slušneodmietli. Vystriedali sme sa, naspäť ťahá kolega... rutina... Aby sme ušetriličas, cez noc prejazdom miest a dedín zapíname majáky. Bez húkačky. Tíškooslepujú oneskorencov a dávajú pokoj od „vždy na stráži" policajtov.
O štvrtej ráno sa zobudím v miestach kde diaľnicavedie na úrovni Piešťan. Tabuľa mi to nekompromisne ohlasuje. Náhoda? Nemyslím.Možno sa už Janko vybral na cestu z ktorej niet návratu. Pre niekohovyslobodenie a večný život, pre iného cesta do pekla. Každého to čaká.Dodnes verím, že sa s ním tam raz stretnem. Boh je spravodlivý a tí ktorímu veria, a na Neho spoliehajú, sa môžu na svoju budúcnosť len tešiť.I ten prechod z jedného života do druhého ktorému sa nikto nevyhne,nemusí byť až tak obávaným. Sám nás ubezpečuje ...
Žalmy 23:4 Aj keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báťzlého, lebo ty si so mnou...
