Dôchodca sa hodnotí len v číslach

Pamätám si, že babka poberala zvýšený dôchodok kvôli tomu, že jej muž bol "hospitalizovaný" v koncentračnom tábore a na následky ulovenej tuberkulózy sa napokon odporúčal. Oveľa vyšší dôchodok mal však iný sused, ktorého prínosom k odboju bolo zatajenie prasaťa, čím iste spôsobil fašistickému zriadeniu smrteľný úder. Iný poberal obyčajný dôchodok bez priznaných výhod označovaných ako 255-ťka napriek tomu, že sa aktívne zúčastnil na odboji.

Paralelu vidím v systéme priznania výšky dôchodku dnešným poberateľom. Všetci pracovali podľa svojich schopností a možností, napriek tomu ich dôchodky sú veľmi odlišné. Príjem sa vypočítava podľa mne dosiaľ nepochopiteľne nespravodlivého matematického kľúča, ktorý berie na zreteľ výšku odvodov počas aktívneho života, čo podľa mňa absolútne odporuje spravodlivému prídelu financií vo veku, kedy už človek nieje schopný sám na seba zarobiť, poprípade má nárok na zaslúžený odpočinok v starobe.

Neberme teraz na zreteľ abnormálnu výšku dôchodkov v rezorte Ministerstva obrany. Presadili si a obhájili to svoje na doživotie, niet sa čo čudovať, keď o výške ich príjmov rozhodujú potencionálni "takmer rovesníci", pracovníci toho istého sektoru, ktorí sa čoskoro v ich situácii ocitnú. Opäť istá paralela s rozhodovaním v parlamente, tam tiež svoje výrazné výhody nie a nie pustiť z ruky. No povedzte boli by ste sami proti sebe? Neboli, riešenie tam či onam sa rovná kvadratúre kruhu, čo v praxi znamená, že zníženie už existujúcich dôchodkov v tomto rezorte je také isté scifi ako vstup SNS do koalície s SMK. I čiastočné priblíženie sa výške dôchodkov civilných osôb je proste nonsens.

Vráťme sa k rozdielom u bežných smrteľníkov a neberme do úvahy takých jedincov, ktorí z vlastnej pohodlnosti pracovať odmietajú. Robotník v prosperujúcom podniku a v eseróčke... pracujúci s minimálnou mzdou, využívaný "podnikateľom"..., pracovník manažmentu obyčajnej malej fabričky, a napríklad jeho riaditeľ. Vedúci predajne, predavač, zásobovač, upratovačka. Diametrálne odlišné príjmy a možnosti. Viem, ide práve o odvody. A tu moje sociálne cítenie začína trpieť.

Či už ide o predavača, vodiča alebo riaditeľa, všetci pracujú rovnako. Rozdielna výška ich príjmov počas aktívneho života je úplne v poriadku. Okrem toho, všetci majú iné možnosti ako si prilepšiť. Obyčajný zamestnanec má bežne dve tri roboty, popr. fušky. Človek na pozícii, kde napr. rozhoduje o zľavách i na tom dokáže zarobiť pomimo sumu do výšky svojho vlastného platu. Manažér, disponujúci právomocou rozhodovať a možnosťou dostať sa k informáciám, vie svoj plat zúročiť niekoľkonásobne. Samozrejme, ako je na Slovensku zvykom, bez odvodov, bez priznania dane z príjmu. Paradoxom je, že práve tí, ktorí majú možnosť si výrazne pomôcť počas výkonu povolania dostávajú neskôr i vyššie dôchodky a tí, ktorí takúto možnosť nemali, tie almužny.

Paradoxom je, že väčšina tých, ktorí svoju prácu robia čo najčestnejšie, bez snahy prilepšiť si využitím svojej pracovnej pozície, sú poväčšinou nakoniec odkázaní na almužnu. Nechcem generalizovať, hovorím z praxe.

Paradoxom je, že ešte na nich sa snažia zarobiť "pripoisťovňe", sľubujúce výhody, ktoré sú práve pre ľudí vyššieho veku nereálne. Pilier sem, pilier tam, či už to bude platiť zamestnávateľ alebo poistenec, ide o falošné nádeje.

Napriek tomu, že naša spoločnosť sa hlási k sociálnemu programu, naša terajšia vláda ho má ako hlavný nosný pilier svojho pôsobenia, nehľadá sa spôsob ako nízke dôchodky dvihnúť a tie najvyššie skresať, namiesto toho sa pridá zopár stoviek na Vianoce tým, čo po celý rok poberali almužnu... A ak príde k valorizácii, platí heslo, "keď všetkým tak všetkým" . Predstavte si, žeby pri každom zvyšovaní dôchodkov platila diferenciácia výšky percenta. Tí čo majú pod desať tisíc by si prilepšili 9% zvýšením. Tí čo dvanásť tisíc 6-timi percentami atd, s nulovou valorizáciou by museli rátať všetci, ktorých dôchodok by sa rovnal alebo presahoval výšku priemernej mzdy, čo je dnes niekde okolo 16 tisíc. Časom by sme tak dospeli k približne rovnakej sociálnej rovnosti v starobe, ktorá čaká každého.

Viem, že otázka dôchodcov je veľmi horúcim zemiakom v celej Európe. Na dôchodky treba zarobiť a prognózy hovoria, že na Slovensku to nebude mať kto. Riešením, skôr nádejou je možná pomoc EU. Tu by som však bol skeptikom. Ak by sa odborníci z EU prizreli bližšie na niektoré spôsoby využívania peňazí zo štátneho rozpočtu, pravdepodobne by nám odkázali, že sa máme najskôr naučiť správne šafáriť a až potom naťahovať ruku do európskej kasy.