Kde by ste sa chceli narodiť?

Nikdy nebolo tak, aby nemohlo byť horšie, hovorievala moja babka, ktorá toho v živote zažila skutočne veľa. Viac bolesti a utrpenia ako radostí. Prežila všetky zriadenia 20 storočia, obidve svetové vojny, časom pochovala všetkých svojich súrodencov, všetkých svojich päť detí. Keď po deväťdesiatich siedmych rokoch života odchádzala z tohto sveta tak ako na neho prišla, bez ničoho, bola pokojná a vyrovnaná, zmierená s Bohom a všetkými naokolo.

Dnešný človek zaťažený konzumným spôsobom života baží po materiálnych hodnotách, chce mať viac ako sused, ísť na lepšiu dovolenku, zažiť a prežiť to čo ešte nik pred ním, neuvedomuje si, že už len to v akej dobe sa narodil je pre neho výhrou v lotérii. Iste, niektorí sa majú lepšie ako ostatná početnejšia časť obyvateľstva. Nielen bulvár ale aj seriózne inštitúcie na mediálnom poli nám ponúkajú pohľady do životov úspešných, majetkom nedostihnuteľných jedincov. Majú na to viacero dôvodov. Jedným z nich je samotná snaha bohatšej menšiny pretŕčať sa pred svetom, veď načo by im bol majetok, peniaze úspech a sláva, keby im nemal kto závidieť? Druhým dôvodom je zárobková činnosť na cirkuse okolo nich, úspešní a bohatí radi pustia akú takú omrvinku z ktorej sa priemerne zarábajúcemu Slovákovi doslova zatočí hlava, treba byť v správny čas na správnom mieste.Tretím je pýcha, s prepáčením nenažranosť a snaha zabezpečiť už tak dostatočne zabezpečené potomstvo. Nie nezávidím im, konštatujem. Mám sa totižto ako prasa v žite.

Kto niekedy prišiel o prácu a nevedel si nájsť ďalšiu, ten iste zažil beznádej, skepsu, psychickú traumu a kričal do oblakov Prečo?! Kto prišiel v detstve o rodičov, resp. rodinu nikdy nemal, kričal podobne, byť jeho hlas nebolo v okolí vonkoncom počuť. Kto mal niekedy hlad a nemal čo do úst, kto nemal strechu nad hlavou a vyhliadky na pokojnú noc žiadne, kto prišiel o vlastné deti, komu diagnostikovali nevyliečiteľnú zákernú chorobu ... Všetci kričia prečo?! Tých výkrikov do neznáma, k Bohu, ktorého v poslednej fáze našich neriešiteľných situácií voláme a oslovujeme je nespočítane po celom svete.

Pokojne sa napchávame vareným kolienkom pri večernom spravodajstve a pokojne sa pri tom pozeráme ako deti v Afrike trpia hladom, zomierajú, ako v inej krajine ľudia v zúfalstve po zemetrasení nemajú žiadnu šancu, aby sa ich životy aspoň vrátili do starých koľají. Vzápätí nás dojme moderátor, ktorý komentuje zožratie viacerých psov v rómskej osade, zábery na plačúcu paničku, ktorá prišla o svojho miláčika nám dvihnú adrenalín. Nie nemám nič proti zvieratkám, ani proti ich chovateľom. Mám niečo proti hodnotám, ktoré človek vyznáva. Mám niečo proti spoločnosti, ktorá akceptovaním týchto skutočností vlastne hovorí, že všetko je v poriadku a takto je to správne, takto to má byť, pretože život je už taký, starajme sa o seba každý ako vieme. A až keď my sa budeme mať priveľmi dobre, až potom začneme rozmýšlať ako pomôcť tým, ktorí na svete strádajú.

Napokon sa dozviete od známeho, že je mu tu zle, že sa narodil v zlej dobe. Pýtam sa, kde by si sa chcel narodiť a kedy? V Nemecku v tridsiatom štvrtom? V USA počas občianskej vojny? Chcel by si žiť teraz v severnej Kóreji? Za Stalina v Moskve? Za Cromwella v Anglicku? Chcel by si sa narodiť ako černoch v JAR pred tridsiatimi rokmi? Alebo by si sa chcel narodiť v rodine Rockefellera ako postihnuté dieťa? Čo Ti vadí?

Vraj nedostatok peňazí, nedostatok pôžitkov, povinnosť odmakať si osem hodín! Priateľu, máš prevrátené životné hodnoty. A nie si sám, tomu ver!

Týmto článkom nechcem odsudzovať prirodzenú túžbu človeka po kvalitnejšom a lepšom živote. Ani prirodzenú neustálu snahu po vedení, objavovaní a sebarealizácii. Človek by sa mal nad sebou zamyslieť, kým vysloví vetu o narodení sa v zlej dobe, ktorá surovo odhaľuje jeho vlastný egoizmus. Nemusí pri tom v myšlienkach zaletieť k utrpeniam na iné kontinenty, stačí si vybaviť obrazy z našich miest. Nezatvárať oči a neodvracať hlavu pred osudmi ľudí, ktorí byť vlastnou vinou alebo chorobou či náhodou sú na konci svojich síl alebo životnej cesty. Okrem pomocnej ruky, prejavu spolupatričnosti k ľudskej rase, ktorú by sme mali denne poskytovať, nám ich osudy pomôžu správne nastaviť naše vlastné priority, a možno si potom veľa ľudí uvedomí v akej dobrej dobe a na akom správnom mieste sa narodili.