Ľudia si kupovali nádej už od nepamäti. Nie tomu inak ani dnes. Veď kto by sa nechcel mať dobre. Bez práce, námahy, za smiešnych 5,10,20,-Sk. Najčastejšou otázkou je "A čo by si z toľkými peniazmi robil?"
-Oj, ja by som už vedel, začína opojne blúzniť každý stávkujúci s tiketom bezpečne uloženým v náprsnom vačku.
-Tomu toľko, tomu tiež, aj tebe desať percent, aj švagrinej, ešte domček, malá záhradka, bazén.
-A vieš čo, na ten bazén sa vy.... veď čo to len stojí peňazí tá chémia do toho, nezmyselne reaguje milionár s kontom nula.
Sú aj iní. Chcú len dôstojne dožiť a keďže s tým, čo im prisúdil tento štát, môžu tak sedieť na cintoríne a čakať kedy to na nich príde, obetujú tú dvacku týždenne... Čo keby. Stačilo by málo, nechcú milióny! V centre mesta neboli roky.
Keď vidia svojich rovesníkov (vekovo), dôchodcov (z krajín kde demokratické systémy skutočne fungujú), ako spokojne cestujú po Európe a užívajú si zaslúžený odpočinok na ktorý celý život robili, cítia nespravodlivosť, krivdu. A tak volia Loto či inú ponuku, aj keby jeden deň mali hladovať.
Keby som tvrdil, že som nikdy nepodával stávky, klamal by som. Nie je tomu tak dávno čo som pri okienku stál za jedným bezdomovcom. Nech mi odpustí, vyzeral tak. Rozďavené boty s nefungujúcimi zipsmi, špinavá vetrovka a na hlave vrabčie hniezdo. Nechcem tých operencov uraziť, ich domov vyzerá usporiadanejšie a čistejšie. Vytiahol balíček tiketov, no hádam zo tridsať.
-Skontrolujte mi to prosím.
Celá procedúra trvala možno desať minút. Pani za okienkom starostlivo oddeľovala tie výherné a tie prázdne. Zdalo sa mi to ako večnosť, no vydržím. Zo zvedavosti, koľko mu tento risk vyniesol. Tikety boli rôzne, Loto, Keno, Euromilióny... (viac ich nepoznám). Suma sumárum, 655,-Sk výhra.
-A toto mi prosím podajte, vyťahuje ďalší balíček.
Mašina vrčí, vypľúva jeden tiket za druhým. Suma sumárum 3520,-Sk vklad.
Stojím tam v rozpakoch s usmoleným tiketom za päť korún a rozmýšľam, či tým bezdomovcom nie som vlastne ja. Iste by som sa ním stal, keby som mal týždenne dávať takú sumu za nádej, že raz budem milionár.
Nechcem viesť kampaň proti stávkovým kanceláriám a ani proti stávkujúcim. Napokon, zopár ľudí je v každom týždni potešených výhrami, nehovoriac o tých hlavných, ktoré so železnou pravidelnosťou smerujú na chudobnejšie východné Slovensko. Ale nemalý zisk zo stávok má na daniach i štát. Len ma tak napadá, či by sa zisky zo stávkových spoločností nemohli konkrétne poukazovať do dôchodkového a sociálneho systému, na zdravotníctvo, školstvo. Ak by sa k tomu pridali zisky z predaja tabakových výrobkov a alkoholu, šmahom ruky by sa vyriešil nedostatok finančných zdrojov v týchto problémových sektoroch.
Ale to by asi chýbali inde.... na Ministerstve obrany by ležal na dvore sneh až do jari, poslanci by za bežný priemerný plat skutočne robili iba (až) osem hodín a padla, nikto by ich nemohol donútiť pracovať v noci ako zlodejov, z prezidentského paláca by zmizli státisíce žiaroviek, ktoré z neho robia cirkusový dom amerického vidieku, nehovoriac o tom, že elektromery musia používať ako ventilátory. A možno by konečne aj politici mali bližšie k ľuďom, nielen pred voľbami s polievkami, zabíjačkami a kalendármi s logom ich športového klubu. Začali by brať občana ako občana a nie ako "oslíčku otras sa". Naše blahorodie, by pokojne mohlo využívať i zdravotnú starostlivosť na úrovni vyspelých štátov doma. Nemuselo by s hemoroidami behať do sveta, ostalo by to u nás, v rodine. Ani tí národom vyvolení jedinci, honosiaci sa umelo vytvoreným prívlastkom celebrita, by sa nemuseli utiekať k novodobým šamanom stovky kilometrov. Stačí tak málo, prerozdeliť hodnoty.
Nádej je pre človeka dôležitá. Nádej na spokojný život, starobu, na uzdravenie i na večný život. Okrem tých posledných dvoch si ju môžeme kúpiť aspoň na pár hodín, dní. Za smiešnych 5,-Sk či tisíce. Držím palce. Aj Janovi, aj tomu "bezdomovcovi".
