Manévre predstavovali pre rodinu hotovú pohromu. Živiteľ rodiny bol násilne vytrhnutý z prostredia, kde pôsobil ako otec, hlava rodiny, nezastupiteľný prvok vo výchove potomstva a nenahraditeľný (ak sa jednalo o vernú či škaredú manželku) i v posteľných roliach. Bolo úplne šumafuk, či chodil domov nadrátovaný jak zákon (zhýralcov) káže, alebo bol vzorom pre celé sídlisko, kde manželky, ktoré šťastie na takého supermana nemali, ho so závisťou predhadzovali každý večer svojej neporiadnej polovičke na oči pred večerou, namiesto otčenáša. Niečo iné bolo povolanie na manévre ak sa týkalo osoby milenca, či ako to bolo v mojom prípade nastávajúceho. Niečo iné je ak je chlap ženatý desať rokov a zmizne z domu, čo môže brať ako oddych jedna aj druhá strana. Ak však ide o "tokajúceho", pre ktorého je tetrov amatér, zaľúbeného jedinca, potom sa nútené odlúčenie dotýka priamo jeho citov, a jeho predstavivosť toho, čo robí ním milovaný objekt v čase vlastnej neprítomnosti, ho dovádzalo ku šialenstvu.
Každé "násilné" odlúčenie muža od ženy, rodiny, predstavuje istú záťaž a zvýšený stres. Dnes na udalosti pozerám s úsmevom, vtedy som bol schopný spáchať i zločin. Veď si len predstavte, keď Vás dva týždne pred svatbou (ktorá sa musela preložiť), kedy trávite spolu so svojou vyvolenou každú voľnú chvíľku odstavia na štyri týždne. Nuž a aby ste Vy mladší mali predstavu o tom ako také manévre vôbec prebiehali, pokúsim sa o podrobnejší opis.
Necelé dva roky po skončení vojenskej základnej služby sa to začalo, napriek tomu že nás uisťovali, že povolanie na manévre nepríde skôr ako za štyri roky. Nerušene sme trávili dni a noci spolu s mojou nastávajúcou v rodičovskom byte a plánovali jak blízku budúcnosť (svadbu), tak vzdialenejšiu (založenie rodiny a vybudovanie hniezda). O tom, že sú to plány nanajvýš príjemné a dôležité pre každého z nás hádam netreba písať. V čase kedy sa človek oddáva najhlbšiemu spánku, kedy po prebudení nie je schopný okamžite adekvátne odpovedať ani na tak základné otázky ako je meno a priezvisko sa bytom rozdrnčal odporný zvuk zvončeka. V podvedomí som zaregistroval, že otec s niekým na chodbe rozpráva a pokojne som sa vrátil do prerušeného sna. O chvíľu ma trmal za plece. "Vstávaj, ideš na vojnu". Blbý sen. "Daj pokoj", odvrkol som, ale otec bol neodbytný. Po dlhých minútach preberania som pochopil, že sa nejedná o sen, ale skutočne mám ísť niekam, kam sa mi vonkoncom nechce. Mám sa čo najrýchlejšie dostaviť do školy, približne desať minút cesty pešo. Márne som sa snažil nájsť nejaké východisko. "To si im nemohol povedať, že nie som doma"? Vzápätí som si uvedomil, že toto žiadať od uvedomelého funkcionára strany, náčelníka ktovie čoho na ktovieakom obvode Ľudových Milícií v Bratislave je prinajmenšom sci-fi. A tak som po hodine lúčenia a balenia vyrazil. Hádam ide len o akúsi cvičnú mobilizáciu. Nešlo.
Po štyroch hodinách driemania v školskej lavici na stoličke pre krpatých návštevníkov druhej bé nás nahnali do pristaveného Ikarusu a hybaj do sveta. Do vojenského sveta. Po riadnom zaregistrovaní, lekárskej prehliadke ktorá prakticky pozostávala z jedinej otázky "Cítite sa zdravý"?, som na hŕbu oznámení o svojom zdravotnom stave počul jedinú odpoveď "Schopný vojenského cvičenia". V hale veľkosti menšej telocvične som nafasoval výstroj, všetko nahádzal do spacáku, ktorého voľný koniec som si prehodil cez plece a ťahal po zemi za sebou na druhé poschodie, kde som sa mal zbaviť tých odporne nejednotných civilných handier a obliecť do mundúru nech vyzeráme ako by nás jedna mater mala.
Slimačím tempom sa vlečiem po kachličkách, vojaci pobehujú hore, dole, niektorí ťahajú spacáky opačným smerom. Keď tu sa rozľahne krik. "Vojáku vy nezdravíte"?!? Pomaly som zastal, a zvedavo otočil hlavu na ktorú som si už v telocvični posadil čapicu, ako jedinú vec, ktorú som mohol v tom zhone bez problémov pri fasovaní vyskúšať, a hľadal očami toho nešťastníka na ktorého sa práve rozreval okolo prehnajúci sa major. V tom mi došlo, že to reve na mňa. "Dobrý deň" odpovedám a ešte aj čapicu z hlavy smeknem, nech pred ním stojí len civilista. Očervenel ako rak vhodený do vriacej vody. "Aký dobrý deň!? zreval až praskli dve kachličky. "Ako dlho ste z vojny doma?! "Niečo cez rok, hádam" odpovedám. Okamžite vyťahuje akýsi dokrkvaný notes a prácne si voľačo zapisuje. "Meno, hodnosť" vyštekne a po uvedení údajov mizne so slovami "Na Vás si dám zvlášť pozor". No jasne ako vždy, zas len ja.
Ešte v ten deň nás poodvážali na stanicu a vo vagónoch na ktoré spomína starý Pichanda v Tisícročnej včele sa rútime závratnou rýchlosťou do noci. Nad ránom sme konečne na mieste. Akýsi polotábor nás víta, dôstojníci oznamujú, že sme na VVP Lešť. Asi týždeň nás preháňali po lese v bévépéčkach. Ako strelec vo veži plne využívam svoju funkciu, na rozdiel od vonku sa plahočiacej pechoty pohodlne oddychujem sťa neplatiaci pasažier tohoto oceľového monštra a spomínam na časy nie dávno minulé. Naskakujú mi obrazy urevaného veliteľa praporu kpt. Halířa, ktorý keď zreval na buzeráku rozmerov letiska, triasol sa mi nad stolom v kancelárii obraz. Len dúfam, že ho neprevelili na východ a nestretnem ho opäť. Jeden z nás by to asi neprežil, a on by to rozhodne nebol.
O sedem dní opäť vlak, tentoraz už slušná druhá trieda. Až v ňom sme sa dozvedeli, že smerujeme do maďarského Vesprému, odkiaľ vyrazíme reprezentovať našu vlasť na cvičenie vojsk Varšavskej zmluvy obligátneho názvu Družba, alebo žeby Štít? Nie, ten som absolvoval už pred rokmi na letisku v Žatci.
Pri jednom nástupe sa opäť vynoril ten ukričaný majorík z kasární v Bratislave. A začala sa buzerácia. Ustrojenie, oholenie, dlhé vlasy jednotlivých záložákov, až sa dostal po vedľa mňa stojaceho štyridsaťročného otca dvoch dospelých detí. Rev dosiahol vrcholu, kolega v zbrani mal týždeň neupravený plnovous (bradu). "Chlapče, vrieskaj si na tých osemnásťročných faganov, ktorí potrebujú pérovať a schladiť hormón, nie na nás! Aj doma na otca tak reveš?" Ostalo ticho, úplné ticho. Aj vtáky čo dovtedy štebotali na blízkom strome zmĺkli, a otočili hlávky smerom k nám. Veď sú to maďarské vrabce, ako môžu rozumieť po slovensky? nelogicky ma napadlo úplne od veci. Čakali sme explóziu, niečo ako takú malú krakaticu (Krakatoa). Namiesto toho sa majorík otočil na opätku, tuším tam dodnes tráva nerastie, odovzdal velenie dobráckemu nadporučíkovi a zmizol smerom kde sa nad stromami kúdolil dym, neochvejne prezrádzajúci poľnú kuchyňu. Žeby zvíťazil hlad? Sotva, možno mu v tej zelenej makovici práve niekto rozsvietil a on, celý prekvapený z nového obzoru spoznal nepoznané.
Najhoršie boli noci v stráži. Kdeže mobily, kdeže listy, a tak sme na stráži pokojne debatovali so strážnymi, všetci pokope, s cigaretkami v ruke. Veď kto by tu už v lese plnom vojakov kradol tank, bvp či vétri-esku, a voľajaké nočné prepadnutie? Veď všetko bolo naplánované a "hnusní" imperialisti číhali na našu neohrozenú armádu stovky kilometrov ďaleko.
Asi dvakrát nás behom toho týždňa odviezli do blízkej dediny nakúpiť si proviant a hygienu. Načo proviant! Žene (nastávajúcej) som kúpil dve Fá-čka, voľajakú kozmetiku so žoldu vyplateného vo forintoch a sebe cigarety a samozrejme ako každý voľajakú tu fľašku tvrdého. Velitelia o tom vedeli, len prízvukovali, že to máme vypiť čím skôr, nech neurobíme hanbu našej armáde (a samozrejme aj im), keď nás dvihnú z pozície budeme mať simulovať útok. Statočne sme toto odporúčanie vyplnili do bodky a posledného hltu.
Čas útoku sa priblížil. Ku každému bévépéčku sa postupne posunuli zbrojári a začali stroje ládovať slepou muníciou. Nechápavo som na nich čumel. Načo mi je štyridsať rakiet, keď som počas vojny všehovšudy vystrieľal hádam len polovicu? Načo mi je dvetisíc nábojov do guľometu? Prepánajána, kto to bude čistiť? Počas jedného útoku, ktorý mal trvať zhruba hodinu, som mal toto všetko vystrieľať. Kto strieľal niekedy rakety z BéVéPé (nemyslím tie káblom riadené, i strely z kanónu mali vlastný pohon a krídla), vie aký smrad a nedýchateľný vzduch zaplní vežu a prakticky i celý priestor posádky. Ale čo už, štyridsať krát zastaviť, vystreliť, hádam to nejako zvládnem.
Ilustračné foto Bojového vozidla pechoty, ktoré bolo vojakom prezentované ako obranné, pritom išlo o výnimočne dokonalý a agresívny stroj určený na útok, ktorý mal len veľmi malú šancu na prežitie v prípade ak sa protivníkovi otočil chrbtom. Jeho vertikálne umiestnené zadné dvere boli totižto plné paliva!
Útok začal, "bez spojení není velení" hovorí sa, a je to skutočne tak. V slúchadlách mi praskalo šumelo, ladil som vnútornú frekvenciu i vonkajšiu, fungovala len tá palubná. Vyrazili sme síce na voľajaký povel, asi svetlica, a potom sme už len uháňali krajinou. Veliteľ kričal vodičovi (záklaďákovi), aby sledoval vozidlá vpravo a vľavo a držal sa v strede, v línii. Skutočne sa o to snažil. Ja som čakal prvú zástavku na výstrel, ale žiadna neprichádzala. V zameriavači vidím, že ostatné stroje už strieľajú naplno. Tak idem na to aj ja. Stláčam gombík automatického nabíjania a sledujem raketu ako vyskočila z držiaku, mechanický pohon ju narval do hlavne a záver s rachotom zaskočil. Zameriam niekde dopredu a stlačím spúšť. Ozve sa rana, vozidlom mykne a hlavica s asfaltom namiesto trhaviny mizne v diaľke. Ty (cenzurované), to nevieš zakričať, že budeš strieľať?!? Skoro som sa (cenzurované). Nevedel som, že má chudák pootvorený poklop, aby mohol občas vykuknúť. Tak sa zavri, revem v tom rachote do laryngofónu, ešte ich mám tridsaťdeväť! Do (cenzurované), bola odpoveď.
Za ostatných päťdesiat minút som vypráskal všetky rakety a vystrieľal všetky náboje. Oči ma štípali, pod nohami cinkali prázdne nábojnice, ktoré minuli zberač, trafil som tri stromy, naschvál, keď si už mám (dúfam) naposledy v živote zastrieľať (radšej si dolámem hnátu ako ísť ešte raz na manévre), nech to stojí zato. Vytrasení, špinaví, smradľaví sme dorazili na zhromaždište. Na prvom nástupe sme si vypočuli prvotné hodnotenie našej skupiny. Vraj sme dopadli vyhovujúco.
Záber, ktorí vtedajší kontráši (vojenská kontrarozviedka) oceňovali podobne ako keď niekto niekoho zavraždil. 8-10 rokov natvrdo vo vojenskej väznici. Moja maličkosť sa nachádza na mieste veliteľa vozidla, fotka bola urobená počas presunu. Ako strelec - operátor, som ho mal v prípade smrti v boji vedieť plne zastúpiť, podobne ako vodiča. Foto je zo "Zimného cvičenia armád Varšavskej zmluvy Družba 84" vo VVP Doupov.
Pri čistení techniky, veľmi pomohla asistencia vojakov základnej služby, ktorí nás prakticky sprevádzali od začiatku. Na druhý deň prebehlo vagónovanie techniky a hurá domov. No, nie tak celkom, ďalší týždeň sme mali v kasárňach dočistiť techniku a uložiť vozidlá do zapečatených skladov v autoparku.
Hneď prvý deň po návrate sme si vypočuli celkové hodnotenie. Dopadli sme na výbornú, čo bolo v konečnom dôsledku príčinou toho, že lampasáci sa takmer vyparili a tí čo museli ostať, na záložákov pozerali ako na vzduch. Jediné na čom trvali bola prítomnosť na všetkých nástupoch. Posledný z nich sa konal vždy pred večerou. Jeden z nás piatich, čo sme sa ako tak stmelili, mal doma staručkú 1203-jku. Podarilo sa mu ju pristaviť neďaleko kasární. A mohla začať každodenná akcia "starý chleba". V kuchyni sme si vypýtali hnedý pyteľ od ktoviečoho, naplnili starým papierom a navrch poukladali kusy tvrdého chleba. Suverénne sme po dvoch vyrazili k bráne. Na otázku deveťáka "kamže"? "So starým chlebom na prasečák", bola odpoveď. Bolo nám blahosklonne dovolené opustiť kasárne. Autíčko nás porozvážalo pekne domov a nad ránom zasa späť. Vyčkali sme frmol na bráne, kedy prichádzali dôstojníci a civilní zamestnanci a prešmykli sa dovnútra. Iba raz nás zastavil dozorčí, ktorému sme vysvetlili, že sme na príjazdovej ceste zbierali papier, ktorý rozsypalo zásobovacie vozidlo odchádzajúce z kuchyne. V pytli skutočne bol papier, ten od večera, rôzne zdrapy od cukru, múky, maku. Všetko prešlo hladko. Posledné noci sme trávili pri svojich ženuškách, v mojom prípade v snúbeneckom loži a do kasární sme chodili len oddychovať a bolo po čom.
Ako však viem od známych, ktorí síce boli na manévroch, ale nezúčastnili sa žiadneho cvičenia, tí mali režim ostrý a prísny ako keby boli vojakmi základnej služby. Už na začiatku som písal o absurdite vojenských cvičení a tou i moje dnešné spomienky zakončím. Povolaný záložák vypadol nielen z rodiny ale aj zo zamestnania. Komunisti s heslom na perách "každý je nahraditeľný" tieto fakty smelo prehliadali. Návrat do pracovného procesu bol síce návratom ku zabehanému spôsobu života, ale na druhej strane vždy trvalo nejaký deň kým sa človek prispôsobil. Ako keby sa vrátil z nechcenej dovolenky. Zaujímavosťou tej doby bolo i to, že žiaden z ich poskokov na manévre nebol povolaný. Alebo stačilo mať príbuzných, známych na tých správnych miestach a Vaša osobná karta zmizla z kôpky, ktorá sa vytiahla na svetlo vždy, keď bolo treba volať zálohy na preskúšanie. Paradoxne tak precvičovali vždy tých istých, čo stačilo k vykázaniu precvičenia záloh. Písal sa rok 1986,o dva roky ma volali znova. Čo som si sľúbil, to som i dodržal. V momente prebrania povolávacieho rozkazu som fujazdil svetelnou rýchlosťou k doktorke. Keďže už vtedy som pracoval v zdravotníctve PN-ka nebol problém, a to s takou diagnózou, až si dotyčný vojenský lekár pri jej čítaní musel pomyslieť, že som sa práve predvčerom vrátil zo vzdialených exotických krajín a svojou účasťou na cvičení by som ohrozil bojaschopnosť minimálne vajnorského pluku, nehovoriac o všetkých armádach Varšavskej zmluvy, ktoré by som bol schopný kompletne nakaziť.
Naštastie prišla revolúcia a manévre odišli do histórie spolu s vládou jednej červenej strany. Naštastie žijeme v dobe, kedy sme ako generácia skutočnú vojnu nezažili a nepotrebujeme sa na ňu ani hrať. Našťastie je mier, aspoň u nás a v nás.
A k tomu Vám všetkým, chlapom, ženám, milenkám i manželkám, snúbencom i starým mládencom, mladým i starým, dokonca i sebe gratulujem!
