Plynová sebechvála

Nech sa na mňa nikto nehnevá, aj keď poďakovanie za dobrý výkon, splnenie plánu, kladených úloh v každom odvetví a prípade kedy ide o plnenie si pracovných povinností je pre mňa samozrejmosťou, to, čo sa objavuje už viacero dní na tlačových besedách, mi pripadá ako neskonalá sebachvála.

Ďakujem ministrovi, ktorý odložil svoj odchod do OSN v Ženeve, ďakujem ministrovi hospodárstva, ďakujem predsedovi vlády, ďakujem prezidentovi republiky, ďakujem krízovému štábu, ďakujeme, ďakujeme ...

Dovoľte mi podotknúť, že či ide o novinára, skladníka, vodiča alebo ministra, nebodaj predsedu vlády či samotného prezidenta, u každého predpokladá ten ktorý mu dal právo a moc v určitej oblasti, plnenie si svojich povinností nie len na sto percent, ale minimálne na stopäťdesiat. Tak to vyžaduje môj zamestnávateľ odo mňa, tak to vyžadujú iní od tých, ktorým dali na základe svojho rozhodnutia práva.

Tak ako predavačka musí byť lojálna, oddaná veci svojho postu, očakáva sa to od lekára, sestričky, kuriča či baníka. Očakáva sa to dokonca i od umelcov, hercov, skladateľov a básnikov.

Lekár ktorý má vyliečiť toho či onoho, je braný na zodpovednosť a keď príde k úspešnému zákroku, je to výsledok jeho povinnosti, povolania, určenia. Za to mu prináleží odmena, ktorá sa nedá zrovnať s platom upratovačky a je spôsobom ocenenia jeho schopností.

Myslím si, že činnosť našej vlády, ústavných činiteľov v ostatných dňoch bola ukážkou toho, že keď sa chce, tak to ide. Za svoje platy, za dôveru zverenú občanmi odviedli dobrú prácu, to je dnes jasné každému, či je v opozícii, koalícii alebo ho politika vôbec nezaujíma. Škoda len, že takto nekonajú i vtedy, ak nám žiadna kríza nehrozí. Domnievam sa, že svojimi činmi, žiaľ až teraz, začali dokazovať, že na svojich postoch nesedia len tak a to čo majú k dispozícii dokážu i využiť.

Na krátky čas skončili žabomyšie vojny o to, kto mal väčšiu zásluhu na vstupe do EÚ, či o tom ako nás ohrozujú maďarské hordy (gardy), alebo či má pani ministerka vhodný účes, či sa Janko opil už cestou vo vrtuľníku, koho treba odvolať alebo naopak povolať.

Ničmenej mám pocit, že ak táto kríza pominie definitívne, opäť tu budú tí starí politici, ktorí nevedia prežrieť, že niekto od nich bol alebo je lepší, že svet nieje o ich plnom bruchu a peňaženke, o nadradenosti hraničiacej s nadľuďmi, ale že ide o obyčajných ľudí, ktorí im dali svoju dôveru. Čas teda ukáže. Tak ako ukázal, že politici si svoju mzdu dokážu i odpracovať. Žiaľ, nie všetci ktorí poberajú kráľovské platy dokázali i niečo urobiť ale boli aspoň ticho. Glorifikovať za to tých zodpovedných rozhodne nie je tou správnou cestou. Veď to majú v náplni práce, v náplni svojich funkcií. Robiť z nich hrdinov je síce formou ocenenia, no klamom, ktorý napokon v budúcnosti zasiahne okrem nich, aj nás samotných.