Podaná ruka mení životy

Niekedy v spomienkach zaletím do čias dávno minulých no predsa len nedávnych. Život človeka beží míľovými krokmi a ani sa nenazdá, už je z neho v očiach mladých, starec. Naše detstvo sa vyznačovalo dvomi znakmi. Rodičia nás videli iba ráno a večer a každý patril do nejakej partie. No a kamarátstvo, parta, bolo nado všetko!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Po škole, kedy taška ostala bezvládne ležať hneď v predsieni som sa vyparil za ostatnými. Na úlohy dosť času cez prestávku priamo pred hodinou a s učením som vďaka fotopamäti až tak problémy nemal.
Zvlášť znepriatelená partia z ulice o sto metrov nižšie nás už čakala. Boje boli vopred dohodnuté, horšie bolo ak niekto z nás stretol niekoho od nich, nedajbože dvoch, na ulici sám. To sa neraz vrátil s modrinami a bez nožíka, guličiek, či lupy.
V poraste zvanom "džungľa" sme mali vybudované svoje kryty, okopy, bunkre. Hlavnou zbraňou boli praky, popr. kameň hodený rukou. Naša banda vyzbrojená prilbami z druhej svetovej, ktoré našiel na povale Ďuro a s lyžiarskymi okuliarmi, mala severnú stranu. Ten deň pred vianocami som mal na hlave prilbu nemeckého vojaka, o ktorú sme vždy losovali. Na opačnej strane viedol svojich Emil, o rok starší chalan, stretnúť ho na ulici sám, utekal som čo mi nohy stačili. Raz ma obral o rybičku (svetový to nožík!), na oplátku som si odniesol monokel. Odvtedy som mu to nevedel odpustiť. Aj dnes som sa zameral na neho. Nebudem to naťahovať, dobre mierenou strelou z praku, prišiel o predné zuby. Keďže krv a vážnejšie zranenie znamenalo vždy prerušenie bojov, rozišli sme sa každá banda opačným smerom.
-Však sa ešte uvidí! Toto si draho odskáčete! nieslo sa za nami.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ilustračné foto


Čarovné svetielka vianočnej noci, ktoré možno spôsobili nasledujúce udalosti

Medzi vianociami sme si užívali darčekov, zjazdili každý kopec, zvlášť sme radi chodili sánkovať na Lermontku a Holubyho... V podvečer som sa sám vracal domov aj so sánkami. Spoza stromu sa vynoril tieň. Emil. Stuhol som jak myška pred kobrou. Emil vytiahol ruku z vačku, čakal som ranu. V otvorenej dlani ležala moja rybička.
To máfs odo mna k vianosám, Ty blbefku; zašušlal, otočil sa a zmizol.

Aj keď sme sa v ďalších rokoch zrovna nemilovali, panovalo medzi nami akési prímerie, rešpekt. Prakticky utíchli aj boje v "džungli", asi nikto nechcel chodiť k zubárovi ako na klavír, popr. kukať na svet do konca života jedným okom. Vždy si na to spomeniem, keď vidím niekoho kto nevie odpustiť a chce sa mstiť. Podaná ruka mení životy.

pavel ondera

pavel ondera

Bloger 
  • Počet článkov:  256
  •  | 
  • Páči sa:  10x

Egoista, ale už s tým bojujem, optimista, ale s realistickým pohľadom, snílek s nohami na zemi. Zoznam autorových rubrík:  Sranda musí byťTaxikárske storyRealita životaKresťanstvo včera a dnesCez objektívDutá vŕbaPoviedkyReceptyNázoryBratislavské kostoly

Prémioví blogeri

Anna Brawne

Anna Brawne

103 článkov
Pavel Macko

Pavel Macko

188 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Marcel Rebro

Marcel Rebro

141 článkov
INEKO

INEKO

117 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu