Prečo Slováci Čechom neprajú a naopak

Kým nezačneme veci nazývať pravým menom, tento stav nikdy nenadobudne smer posunu k lepšiemu. Iste, ako dva subjekty a štátne útvary sa rešpektujeme, málokto z obidvoch táborov si dovolí prekročiť diplomatické a spoločenské status quo, a hovoriť ostrejším tónom. Hádam len nacionálne strany, ktoré servítky pred ústami pri vlastných osobných nutkavých stavoch považujú za niečo neprijateľné.

Šport je modernou disciplínou porážania súpera v rozsahu národnom. Našťastie nahradil, či supluje snahy zanietených fundamentálnych vodcov, ktorí v minulosti neváhali siahnuť po statuse vojny, len aby naplnili svoje vlastné ambície. Šport sa stal mierumilovným psychickým nástrojom, dôkazom akejsi nadvlády na tomto poli národov. O to ťažšie berú tisíce fanúšikov prehru, o to ťažšie znášajú médiami vopred preferované víťazstvo, ktoré sa zmení na porážku. Nie inak tomu bolo pri vypadnutí Českej reprezentácie v tento pondelok. O tom, že nehovorím do vetra, svedčí nielen skutkový stav, ale reakcia slovenského bratského národa, ktorá z 90% Čechom prehru priala (napriek tomu aké boli ukazovatele pri tipovaní na tento duel). Čím to je?

Už v úvode som naznačil, že je to stav trvalý a dlhodobý. Vyplýva z historickej a dejinnej situácie. Vždy to boli Česi, ktorí mali navrch pred zaostalejším Slovenskom. Vždy to boli oni, ktorí Slovákov považovali za niečo menej. Nech sa nikto nehnevá, bolo a je tomu tak dodnes. Dielčie úspechy na poli politiky, integrácie do EU, hospodársky rast na tom nič nemenia. Slovenská republika do roku osamostatnenia v podstate neexistovala ako samostatný subjekt, vždy to bol národ patriaci pod... pod niekoho.

Ak chcelo Slovensko byť samostatné, byť svojbytné, muselo sa zriecť nielen štátnych symbolov, ktoré prevzali (ponechali si) Česi, muselo sa zriecť výhodných obchodných stykov, ktoré následne udržiavali Česi, zmizla tak časť priemyslu, mimochodom veľmi výnosného, ubudlo turistov, Slovensko sa stalo dočasne neznámym pojmom vo svete turistiky a športu.

Čo sa dialo v časoch privatizácie, to už netreba spomínať. Rozkradnutie všetkého čo sa rozkradnúť dalo, bolo prirodzeným postupom tých, ktorí mali šancu.

Vráťme sa k odvekej rivalite. Tak ako existuje medzi východom a západom, existuje medzi Slovenskom a Českom. V dušiach ľudí. Viem, že podobná averzia či rivalita existuje dodnes medzi východným Nemeckom a Západným. Medzi občanmi v pohraničí Česka a Nemecka, Slovenska a Maďarska a pravdepodobne po celom svete medzi susedmi blízkymi i vzdialenými.

U nás akú takú šancu na zlepšenie tohoto stavu poskytuje inštitút spoločnej Európy. Rovnakých práv, povinností, vyrovnanie hladiny prosperity, cenovej politiky, sociálnych istôt, sloboda výberu krajiny, kde človek chce žiť bez toho, aby bol braný ako gastarbeiter. Ešte dlho potrvá, kým sa tieto plány stanú skutočnosťou, no proces už začal. Hádam potom zaniknú nielen neprajnícke prejavy, ale zbytočnosťou sa stanú i požiadavky na autonómiu a nacionalizmus stratí ostrosť svojich mečov.

Spolu s Čechmi sme prešli hodný kus minulého storočia. V dobrom i zlom. Hovorí sa, že čas, ten milosrdný lekár vylieči všetko. A skutočne, človek si po čase pamätá už len tie pekné zážitky, zabúda na daždivé dni. Verím, že k tomu príde i v prípade našich bratských národov. Už aby to bolo.