Samovrah a my

Pomerne mladý muž, vystupovaním priateľský smejo, optimista, navonok bez akýchkoľvek problémov skočil pod vlak. Zvolil nedemonštratívne ale o to istejšie riešenie, ktoré dalo všetkým na vedomie, že išlo o nezvratné rozhodnutie. Samovrahom ide vo väčšine prípadov o upútanie pozornosti na svoju neriešiteľnú situáciu, ide o výkrik, jeden z posledných, výkrik o ratu. Potom sú i takí, ktorí svojou demonštráciou samovraždy čakajú pochopenie, nejakú zmenu, chcú sa dostať do role viditeľne trpiaceho.

S prvou samovraždou som sa stretol už vo svojich deviatich rokoch. Žiaľ išlo o jedného z blízkych. Poznamenalo ma to na celý život. Ako dieťa som nevedel pochopiť, ako vôbec môže človek zvoliť takéto riešenie životnej situácie. Bolo to v čase, kedy na svete ešte drogy boli pojmom takmer neznámym. Bolo to v čase, kedy sociálne istoty, byť značne poznačené socialistickým zriadením predsa len boli tou poslednou záchranou, oporou, človek sa mohol spoľahnúť na akú takú pomoc spoločnosti. Bolo to v čase, kedy už samovrahov nezakopávala cirkev za plotom obecných cintorínov, v čase, kedy som začal objavovať svet a jeho radosti, rozkoše, lákadlá, ktoré čakajú na každého vstupujúceho do puberty.

Práve v tom čase psychického, fyzického vývoja a citovej lability často prichádza ku skratom, ktoré môžu viesť i do tak hraničného riešenia akým je samovražda. O tom som sa presvedčil na základnej škole, deväťročenke, kde sa spolužiak obesil len preto, že mu mama nechcela kúpiť motocykel. Akoby to bolo ďalšie napomenutie, že takto sa životné situácie neriešia. Napriek tomu, som na jednej lyžovačke poriadanej strednou školou, v poblúznení mysle, po odmietnutí zo strany jednej sexbomby zvolil samovraždu. Chvála Bohu pre mňa i pre dozorujúci pedagogický zbor, nepodarilo sa. Uterák na ktorom som sa mienil obesiť bol prikrátky a uzol povolil. Keby len uzol, povolilo i potrubie hydrantu. A tak moja samovražda skončila vytopením ubytovne, čo som sladko prespal v alkoholickom opojení. Na druhý deň som zistil, že som si na svoj čin vybral absolútne nevhodný kotviaci bod, hydrant bol len 120 cm nad zemou a obesiť by sa na ňom dokázal hádam len trpaslík, ktorý by mal na nohách zavesenú Snehulienku. V tomto prípade sa teda všetko dobre skončilo.

S ďalšou samovraždou, čuduj sa svete tiež obesením, som sa stretol po rokoch. Našu známu, matku dvoch rozkošných malých batoliat, našli obesenú v obývačke. Nečítal som záznam vyšetrovateľa, no z počutia viem, že išlo o osobu, ktorá nemala dôvod zaviazať si sama slučku na luster a potom do nej skákať systémom trafím-netrafím. Stolička sa vraj nenašla, ani nič podobné. Len si tam tak visela, žena vo veku 27 rokov. Možno preto, že jej muž obchodoval s krajinami bývalého Sovietskeho zväzu. Možno preto, že bola odniekiaľ z Kazachstanu, kde takýto spôsob výstrahy podnikateľovi je jednou z možností riešenia obchodných vzťahov. Možno... kto vie...

Mal som aj kamaráta, ktorý sklamaný láskou vo veku 14 rokov čakal na rodičov vo vani zo žiletkou. Keď počul, že prišli domov, šmik, šmik, preťal si žily a vzdychal tak hlasno, len aby ho čím skôr našli. Našli. Somár si pobudol dva mesiace v psychiatrickej liečebni v Pezinku, po návrate sa na neho bývala partia pozerala ako na blázna. Už to nebol ten Maťo spred dvoch mesiacov, už to bol Maťo, ktorý je slaboch a iný ako ostatní. Chcel vzbudiť pozornosť, chcel dosiahnuť opätovanie lásky, dosiahol odsúdenie, falošný súcit, stratil lásku o ktorú usiloval, veď ktorá baba by chcela chlapa, ktorý sa nedokáže vyrovnať s ťažkou situáciou? Žiadna.

So samovraždami sa stretávame hlavne vo vysielaní komerčných televíznych staníc. Je to vďačná téma, najpútavejšia vtedy, ak samovrah ešte pred dokonaním činu vyvraždí pol, najlepšie celú rodinu. To si potom redaktori zgustnú. A žial, tá menej inteligentná časť obyvateľstva ich žerie. Vo svete a na internete sú najsledovanejšie práve príspevky, ktoré dokumentujú koniec života, boj o život. Hneď po tých, ktoré sa zaoberajú politickou situáciou a škandálmi na spoločenskej scéne. Čím to je, že človek chce vidieť utrpenie, strach zo smrti, riešenia vedúce k smrti a smrť samotnú, najlepšie v priamom prenose?

Myslím, že som na to prišiel. Je to spôsobené strachom zo smrti, strachom z vlastnej smrti. Ak niečo nepoznáš, chceš si na to siahnuť. Už len preto aby si to spoznal. Nikto z nás nevie presne čo bude po smrti. Veriaci, medzi ktorých sa radím ja, očakávajú večný život. Ateisti zánik v nekonečne. Zenisti a budhisti, hádam prevtelenie, mormóni vládnutie nad inými svetmi. Všetkých však fascinuje fenomén smrti. Koniec niečoho a začiatok nového. Žiaden človek na tomto svete sa nedomnieva, žeby po jeho smrti nastala nicota, anihilita, jedno veľké NIČ. Každý dúfa v NIEČO. Smrť je tou bránou za obzor kam nevidíme. Napriek tomu, že ľudia majú poznanie zaznamenané v Biblii, nedokážu jej uveriť. Inak by prosím Vás pekne, nemohli spáchať ani jednu jedinú samovraždu.