Som aktívnym fajčiarom, už 30 rokov. Aj pri písaní tohoto článku mi horí v popolníku cigareta. Samozrejme tá zo skupiny light, škodiaca takmer navlas rovnako ako ktorákoľvek iná. Stokrát som chcel prestať. Možno tisíckrát. Nedarí sa mi. Čím to je, kladiem si znova a znova otázku. Som taký slaboch? Pravdupovediac, je pohodlnejšie priznať si, že som slaboch a zotrvať v zlozvyku ako s ním začať bojovať. Nuž toto riešenie, obhajobu, používajú všetci pri svojich zlých návykoch. Či už sa jedná o obezitu a prejedanie, popíjanie alkoholu alebo sukničkárstvo. Som slaboch, nemám takú pevnú vôľu. V podstate to znamená jedno a to isté. Pokiaľ nepríde niečo silnejšie, čo dokáže túto "obhajobu" prehlušiť, bude ju človek používať donekonečna. U fajčiara tým môže byť choroba, u obézneho povedzme neprepchatie sa cez dvere a u sukničkára rozpad domova, zázemia, rodiny. Až potom začne človek pozerať na vec z iného uhla.
Nechcem obhajovať tieto neresti, chcem sa tej mojej zbaviť. V poslednej dobe sa na pomoc fajčiarom vydalo množstvo inštitúcií a spoločností. Viac či menej úprimne ponúkajú radu, náhražky nikotínu, proste akúsi pomocnú ruku, často veľmi predraženú. Skúšal som žuvačky, náplasti i rady z oblasti psychológie dostupné na nete. Skutočného živého psychológa ešte nie. Žiaľ ich prístup pri poradenských službách týkajúci sa odvykania od tak bežnej drogy je skôr v rovine biznisu ako liečby, o čom svedčí výška poplatku za jednotlivé "sedenia", zvlášť keď sa môžu v prípade zlyhania kedykoľvek odvolať na nedostatok pevnosti vôle pacienta, ktorá znamená konečný neúspech.
Na to, aby som zistil, v akej miere je fajčenie škodlivé, ako ubližujem sebe a okoliu, na to mi postačí otvoriť noviny, zapnúť net alebo si v čakárni u lekára vyzdvihnúť letáčik priamo s vyfotenými pľúcami fajčiara po šesťdesiatich rokoch. Na výčitky tu mám zase deti, ženu, kamarátov a spolupracovníkov nefajčiarov, hlavným vyčítajúcim mi je však moje vlastné svedomie. Nie kvôli dlhovekosti, viem že vek človeka je obmedzený či už fajčí alebo nie. Viem, že napriek tomu, ako sa prezentuje fajčenie sťa hlavná príčina pľúcnych, mozgových a kardiovaskulárnych ochorení, mám šancu dožiť sa vysokého veku ako moje babky a dedovia, všetci fajčiari.
Iné ma trápi. Som škodlivý člen spoločnosti, niečo ako tchor medzi sliepkami. Napriek tomu, že sa snažím neškodiť, škodím. Beriem oprávnené ponosy spoluobčanov, i mojich blízkych, bratov a sestier. Beriem si ich radu (odhodiť cigarety) k srdcu, tak veľmi rád by som chcel prestať fajčiť.
Zároveň pociťujem ako krivdu, keď spoločnosť odmieta aspoň sčasti tolerovať môj tak draho platený zlozvyk a namiesto pomocnej ruky sa mi vyhráža, s využitím sankcií chce na mne opäť zarobiť. Vo svete dnes nastupuje trend ochrany zdravia a bezbranných. Medzi nich samozrejme a bez akejkoľvek diskusie patria i pasívni fajčiari, ktorí žiaľ musia dýchať škodlivý nikotín a decht všade tam, kde je netolerantným fajčiarom daný priestor. Po vzoru iných štátov sa rozhodol i ten náš vytesniť fajčiarov z verejných priestorov. S tým môžem a aj plne súhlasím. Čo ma však zaráža je fakt, že napriek dominantným príjmom do štátneho rozpočtu z predaja tabakových výrobkov spoločnosť tak málo pomáha tým, ktorí by skutočne so svojím zlozvykom chceli prestať. Existujú odvykacie centrá pre drogovo závislých, centrá pomoci matkám, rodinám, onkologickým pacientom, rôzne krízové centrá, centrum pomoci pre prirodzené počatie, opusteným deťom, týraným a odhodeným zvieratám.
Fajčiari, ktorí sa rozhodli so zlozvykom skoncovať sú na tom horšie ako tie odhodené zvieratá. Oni si musia svoj boj sami vybojovať a sami zaplatiť, povedal by som, znova preplatiť. Isto teraz niekto namietne, však to za to stojí, v konečnom dôsledku ušetríte. Nepopieram. Je to tak. V konečnom dôsledku ja ušetrím kým štát príde o daň z takmer dvoch tisíc, ktoré mesačne vynakladám na svoj zlozvyk. Je preto pohodlnejšie a zároveň rentabilnejšie pre našu ekonomiku nechať fajčiara napospas jeho boju a ťažiť z jeho nepevnej voľe, ponechať ho napospas firmám, ktoré na ňom pri odvykacích kúrach ešte zarobia. Zo sto prípadov ľudí, ktorí zvolili náplasti, žuvačky a poradňu, prestalo dočasne fajčiť 30%. Z nich do roka tento počet klesol pod 10%. Tento úbytok je pohodlne nahraditeľný novými fajčiarmi čoraz nižšieho veku, ktorí hravo schodok vykryjú. A tak ostávame na tom istom. Predaj tabakových výrobkov kolíše, ale neklesá, ergo ani príjmy do štátnej kasy.
Po 30 rokoch užívania dennodennej drogy, je šanca na odbúranie jej potreby mizivá. Moja mama podľahla rakovine pľúc, naopak rodina z otcovej strany fajčila až do vysokého veku bez následkov. Keď som chodil mamu navštevovať do štátnej nemocnice na pľúcne, napriek pokročilej rakovine sme vždy na jej žiadosť išli von na jednu cigaretku. Taká silná dokáže byť obyčajná cigareta. Keby som dnes bol vo veku, kedy som otcovi tajne zo saka kradol prvé Marice (značka cigariet dávno zapadnutá prachom), radšej si tresnem po prstoch kladivom. Žial, dopadlo to ako dopadlo, začať sa dá vždy, no prestať... tak to je umenie. Treba využiť každú možnosť, vždy keď to čo len trochu ide! Neodsuzujte ma preto, že som slaboch. Podajte mi ruku ... státisíce z nás na to čakajú.
