Niekedy stačí iba zabudnúť a oheň je na streche, doslova v duši. V našej a hlavne v tej, ktorá našu zábudlivosť pocítila. Zabudnúť sa dá na všeličo. Nakúpiť, prísť na schôdzku, zabudnúť na meniny, narodeniny či výročie svadby. Zabudnúť sa dá i vlastné decko v Poluse (či krčme), pes na dovolenke, dá sa zabudnúť na babku v domove dôchodcov, otca na cintoríne i na tehotnú frajerku v podnájme.
Čo už zabúdame veľmi ťažko, sú udalosti a situácie, ktoré sa u nás v mozgu zapísali ako krivda, utláčanie, nepochopenie, zrada ...
Čo vlastne čaká takýto ukrivdený človek, ak je vôbec ochotný zabudnúť i na neprávosti? Ústretový krok od toho, kto mu kridvu spôsobil.
Na druhej strane stojí pôvodca so svojím vypusteným slovom, zabudnutou udalosťou, podvodom či zradou. Väčšinou sa podvedome obhajuje okolnosťami, ktoré ho doviedli do momentu kedy zlyhal. V prípade nevery je to sto dôvodov pre ktoré neboli naplnené jeho potreby a túžby práve tou stranou, ktorej najviac ublížil. V prípade zábudlivosti, sú to okolnosti, ktoré mu zabránili vykonať to, čo mal. Prišli mu do toho pracovné povinnosti, nikto mu včas nepripomenul, zmeškal spoj, iná osoba ho nechtiac zamestnala natoľko, že vlastne ona je vinná za to, ako mu to chudáčikovi vyšumelo z hlavy. Podvod si človek obhajuje tým, že aj iní takto nadobúdajú majetok a chovajú sa v osobných vzťahoch; krádež tým, že všetci tak robia a keby nezobral on, zobral by druhý; urážku tým, že dotyčný ho k takému výroku vlastne vyprovokoval. O obhajobe toho zlého čo sme v živote chtiac, či nechtiac vykonali, by som mohol písať celé hodiny. Na záver iba suché konštatovanie, basy sú plné nevinných ľudí, ktorých ich k činu dohnali okolnosti za ktoré oni prakticky ani nemôžu, ktorých krédom (tak ako nás ostatných v bežnom živote je), to on, nie ja, to okolnosti, nie ja, nikdy nie ja! Ak nájdete jedného, ktorý úprimne ľutuje a uznáva svoju vinu bez jediného ale a keby , naďabili ste na poklad na dne mora.
Vráťme sa však k obeti, postihnutému-ým, ktorými sú prakticky všetci ľudia na tejto zemi. Každému z nás bolo niekedy ublížené, niekomu viac, niekomu menej, no každý krivdu zažil a každý by rád počul aspoň to jedno "Prepáč", napriek tomu, že v niektorých prípadoch je to slabá náplasť na udalosti, ktorých konečný dôsledok už nejde vrátiť. Dá sa však začať odznova! K tomu je potrebné urobiť ten krok. |
Na to aby človek dokázal povedať "Prepáč, treba mať väčšinou veľkú odvahu a sebazaprenie, pokoru. Zvlášť, ak ten, čo by mal urobiť tento krok je nadriadeným, vyššie postaveným a mal by požiadať o odpustenie svojho podriadeného, zvlášť ak sa jedná o rodiča a dieťa, zvlášť, ak sa jedná o silného a slabého. O to viac si musíme ceniť takého človeka, ktorý to napriek svojmu egu a vlastnej prirodzenosti (obhajovať zlo) dokáže.
Verte neverte, keď som sa mal minule synovi ospravedlniť za svoje príkre slová, boj v mojom vnútri trval vyše hodiny. Najväčší argumet na svoju obhajobu som stále počul veľmi hlasno
-Veď Ty si rodič! Čo sa máš čo ospravedlňovať! Máš na to právo! Je to v rámci výchovy!
Nie, zvíťazila pokora a uznanie toho, že som pochybil. Až keď sa človek sám dostane nad vec pohľadom zhora, môže nezávisle rozhodnúť kto pochybil. V tomto prípade som to bol ja. Verím, že práve tým ako som sa po hodine prišiel ospravedlniť, som v ňom zasial kúsoček spravodlivosti, ktorý ak vyklíči, bude viesť k ochote a sile nielen sa ospravedlniť, ale hlavne bude viesť i k tomu, že dokáže aj odpustiť .
Odpustenie , to nie je prázdne slovo. Ak skutočne človek odpustí človeku, v obidvoch dušiach sa rozleje krásny, nenahraditeľný pokoj. Nie nadarmo sú tí, ktorí takéto odpustenie dostali skrze obeť Krista na kríži, tými najšťastnejšími žijúcimi bytosťami, byť ich život má veľmi ďaleko do blahobytu ako nám ho prezentuje svet.
Prajem to každému z Vás!
