Z extrému do extrému

Z hotela Rossia je to pre našinca na Lužniky ďaleko tak ako všetko v Moskve. Spoľahlivým riešením bol taxík, ktorého vodič po zahlásení cieľovej stanice zbystril pozornosť. Inostranci ako nazývali cudzincov, mohli byť rovnako zdrojom príjmu ako ohrozenia. Stačilo aby sa o nich zaujímala KGB a problém bol na svete. Taxikárovi odľahlo, že ide len o fanúšikov športu, ktorí chceli po prvýkrát navštíviť v socialistickom sektore sveta legendárne Lužniki.

Zápas vypredaný, hlásala kasa. Okolo obšmietajúci sa molodec ponúkol našim dvom fanúšikom lístky, ktoré dostal ako odmenu vo fabrike, kde si takto uctievali pracovné výkony súdruhov. Predal im ich za rovnakú cenu ako bol nákup v "kase", našinec by si dnes iste prihodil zo sto percent.

Naši sa usadili a prvý hvizd otvoril zápas. Na štadióne vládlo absolútne ticho, napriek tomu, že bol natrieskaný do posledného miestečka. Hádam to spôsobil kordón policajtov, ktorí chrbtom k ľadovej ploche pozorne striehli pohľadom po tribúnach, hádam upozornenie na rube každej vstupenky, že nie sú prípustné emotívne prejavy a výtržnosti a každý kto sa nezdrží bude vyvedený poriadkovou službou zo štadióna. Rusi o tom asi vedeli svoje, a tak sa miestami ozývalo iba akési "úhhhm, uááách" v nízkej tónine, ktoré prehlušoval typický zvuk korčúľ krájajúcich vyleštený ľad.

Slováci po počiatočnom šoku neodolali a dali voľný priechod svojím emóciám, veď sa jednalo o duel mužstiev známych na celom svete, v ktorých v podstate hral kompletný výkvet "zbornej". Už to nebolo rusi voči rusom, ale lepší proti lepším. A o tom by mal byť šport. Začali pokrikovať a vyskakovať zo sedadiel.

Zdola sa po schodoch pomaly priblížil chlapík v uniforme s vysielačkou. (Prepáčte mi moju ruštinu...)
-Vso v pariadke eto inostranci... zahlásil po zistení príčiny príliš emotívnych reakcií dvoch bláznov svojej vrchnosti a nabral kurz smerom dole.

Asi tri minúty pred koncom celého zápasu vypukol v hale neopísateľný rev a povzbudzovanie, ktoré triaslo strechou až pukal ľad. Ľudia, vedomí si toho, že milicionári nestihnú do konca vyviesť všetkých von dali priechod svojim emóciám, dve hodiny udržiavaných na uzde. Každý si asi dokáže predstaviť čo to bolo za silu hurikánu. Naši ostali ticho, ako keby sa na nich rútil Šinkanzen.

Na jednej strane sa voľakedy ľuďom upieralo právo prejaviť svoje emócie aj na tak "neškodnom" mieste ako je športovisko. Emócie, ktoré sú prijateľným a prirodzeným ventilom. Na druhej strane, po čase a úplne niekde inde, majú ľudia otvorený ventil naplno, bez akejkoľvek bezpečnostnej západky.

Pokiaľ si človek uvedomuje svoju zodpovednosť a spolupatričnosť, jeho ventil má vlastnú, funkčnú, bezpečnostnú západku, ktorá mu dovolí vypustiť paru ale neublíži. Násilné privieranie ventilu je tiež nebezpečné, vyvolá neskôr erupciu. Prílišná voľnosť a nebojím sa povedať hraničiaca s anarchiou má podobný efekt. Potrebujeme pravidlá a tie sú od toho, aby sa dodržiavali. Stačí ich len rozumne nastaviť. To platí jak v politike, tak v spoločnosti, športe i v samotných rodinách.

Pochopili to v Rusku, mali by to pochopiť i u nás a v Maďarsku. Hádam potom, by sa nemuseli chodiť udobrovať dva národy, žijúce previazane vedľa seba roky rokúce.