Prečo,z toho som vo vtedajšom veku moc múdry nebol. Dnes, keď nad tým uvažujem,hádam preto, aby keď prišiel muž domov nadratý, bola medzi ním a jehoženou aká taká zábrana, aby tých detísk pribúdalo s mierou. V mojomprípade to znamenalo ďalšiu modrinu, koľko ich mal môj dedko počas spania, nespaniav tejto dômyselnej výrobni modrín, ani neuvažujem. Hneď vedľa spálne je kuchyňa, kde už počuť ranný cvrkot. Pootvorenýmidverami sa prediera vôňa horiacich šišiek, voskových pohárova borovicového dreva. Starý šporhelt slúži už neviem koľký rok, jak vojaciu Márie Terézie. So šrámami, jazvami a ranami, z týchnezacelených prebleskujú zrak priťahujúce plamienky, občas ich zatemnímalilinký mráčik neposlušného dymu, ktorému sa cesta na slobodu komínom vidízdĺhavá. Na kraji stojí železňáčik plný kakaa s riadne hrubou kožou napovrchu. Fuj, nikdy som ju nemal rád, opatrne otvorím dvierka, a strasiemkožu z lyžice na žeravé uhlíky, ktoré pohoršene prskajú.
O dvadsať minút už uháňam hore kopcom na štrand.Kúpalisko „Čajka" otvára až o ôsmej, no my (to akože i ja, sedemnásťročnýsopliak, majiteľ zemegule) brigádni zamestnanci, tam musíme byť pred siedmou.Ani sa nemusím dívať na oblohu, podvedome cítim, že aj tento deň bude nádherný.Už od začiatku leta sa strieda dážď a slnko tak, ako by si to predstavovalkaždý dovolenkár sveta. V noci leje, blýska sa, hrmí až baráky nadskakujúa cez deň všetka tá nočná vlhkosť v spolupráci zo slnkom vytvárajúovzdušie podobné prímorskému letovisku. Inak tomu nebude ani dnes.
Byť plavčíkom nie je žiadna sranda. Je to priam slasť. Bieletričko a píšťalka vzbudzujú rešpekt i u dospelákov, baby krúžiaokolo ako muchy nad kravským lajnom. Ešte pred obedom hráme v rohu bazénanaháňačku, na mieste kde je skákanie z boku vyslovene zakázané, nech lenosadenstvo vidí kto tu môže porušovať pravidlá.
Párky s horčicou a chlebom do mňa napadali jakruskí vojaci z neba. Spokojne posedávame na lavičke pri bazéne. V protiľahlom kúte sa deje niečo nezvyčajné, neťahajú tam babu dovody, ale voľakoho z vody. Prizriem sa lepšie, cítim ako mi krv tuhnev žilách. Malé bezvládne telíčko visí chvíľku v rukách chlapa nadvodou, vzápätí mizne v zhluku mokrých tiel. Zaplo mi v tom istommomente ako sa celým kúpaliskom roznesie krik: „Plavčíííík!" Už je to tu, tonačo som už pred koncom sezóny ani nepomyslel. Zrazu je na kúpalisku ticho,ktoré sa dá nahmatať rukou. Sotím svojho rovesníka smerom k behu udalostí:„bež tam, utekám k telefónu!" Do kancelárie je to asi dvesto metrov. Eštepred chvíľou oddychujúce svaly pracujú na plný výkon, nevšímam si ľudí,preskakujem telá na dekách, tu kopnem do tašky, šliapnem na okuliarea rozkopnem voskáče s pivom. Asi sa dám na atletiku, beh cez prekážkynemôže byť zložitejší. Vedúcemu netreba nič hovoriť, ani by som nevládal,v momente ako zbadá môj vytreštený pohľad dvíha slúchadlo.Z Bojnickej nemocnice vyráža biela pýcha RVHP, najrýchlejšie záchrannévozidlo Š1203. Bežím k hlavnej bráne, vrátnik nervózne hľadá kľúč, ktorýsa používa iba výnimočne, všetka doprava jazdí hornou bránou. Konečne je nasvete, hrdzavé pánty škrípu v okamihu, keď sa ozýva jačanie sirény.Ukazujem vodičovi smer a sám bežím späť. Pseudolekárske zákroky pokračujúdo príchodu profesionálov, o chvíľu už sanitka vyráža späť do špitálu.V očiach pomaly sa rozchádzajúcich ľudí visí otáznik, poľahky čitateľný ajbez okuliarov: „bude žiť?" Bazény osireli, hladina je rovná jak zrkadlo, dovody sa už nikomu nechce okrem malých capartov, ktorých s revom ťahajú odbazénov ich tútori. Slnečný deň sa v mojej mysli zmenil na zamračený, radosť,sila, túžba zabávať sa zmizla kdesi pod hladinu. Každú chvíľu sa príde niektoopýtať, či už niečo vieme z nemocnice. Bezmocne krútime hlavami, zatiaľnič. Osobné veci chlapca a tej pani, vlastne jeho babky, ktorá ho zobralana výlet už odniesli do kancelárie. Čakáme. Vedúci sa vynoril nečakane: „Žiaľ,robili čo mohli, neprebral sa." Šesť slov, ktoré denne používame.V takomto usporiadaní však prinášajú bolesť a smútok. Na zbytok dňasi nespomínam, ostatok sezóny už nestál za nič. Jedno ale teraz viem iste, sosmrťou sa v živote budem stretávať. Zubatá vtedy čakala na Čajke.
Kde tobude nabudúce?
Bojnice 1978
