Ako som sa prechádzala v tichu cintorína od jedného hrobu k druhému, zrak mi zastal na malom novom hrobe. Patril maličkému dievčatku, malo rok a dva mesiace, keď umrelo.
Bože, čo sa jej stalo? Bola chorá? Alebo sa stala nejaká tragédia? Umrela skoro, tak strašne skoro. Moja dcérka má len o mesiac viac, ako mala vtedy ona. Srdce ma zabolelo. Hruď zovrel kŕč. Na chvíľu som sa vžila do kože matky, čo stratila svoje dieťa. Beznádej, bolesť. Ukrutná bolesť, taká, ktorá vám nedovolí dýchať, hlava sa vám točí, neovládate svoju myseľ, svoje telo. Celé vnútro vám kričí a pýta sa, prečo? Čakáte odpoveď, vysvetlenie, ale márne. Žiadna odpoveď, žiadny úsmev vášho dieťaťa, žiadne pohladenie malou ručičkou, žiadny džavot. Život stratil zmysel, byt ostal prázdny. Zostala len bolesť a nenávisť. Nenávidela by som? A koho? Toho hore, že to dopustil? To, kto to vykonal? Seba, za to, že som nedala pozor?
Z myšlienok ma pretrhol hlas manžela. Z líca si utieram slzu za malú Sanyiu a modlím sa a verím, že nikdy, nikdy nebudem pozerať na hrob môjho dieťaťa.
