Je mi ľúto, že som bola svedkom tejto situácie. Sledovala som ich už z diaľky. Tri deti, dvaja chalani 10 - 12 roční a dievčatko malo možno šesť, sedem. Ten krikľúň rýchlo prebehol cez cestu a stál pri dverách autobusu, vodičovi nepovedal ani slovo, ten ho chvíľu čakal, no nevšimol si zvyšných dvoch, ktorí boli ešte príliš ďaleko. Smerovka, dvere sa zavreli a autobus bol preč. Krikľúň spustil svoje absolútne neopodstatnené vystúpenie. Vrieskal aj na svoju sestru, predpokladám.
- Miška, ty nevieš, že musíš utekať?
Rozplakala sa.
- Buzerant jeden. Nemohol počkať?
Mala som obrovskú chuť spraviť mu vo veci jasno, ale radšej som to nechala tak. Veď on toho vodiča ani len nepožiadal, aby ich počkal.
- Veď neplač, Miška. Nevadí, nič sa nestalo.
Keď sa nič nestalo, načo toľké divadlo? Napadlo ma, čo vlastne robia rodičia týchto detí? Neverím, že 12 ročný chalan nedokáže zvládať svoj temperament. Zrejme mal nejaký nepekný príklad? A čo sa vlastne stalo? Úplne nič, ničové nič. Tri maloleté deti zmeškali svoj autobus. Ďalší im išiel za nejakých 15 minút. V kľude si naň mohli počkať, alebo sa mohli vybrať pešo na najbližšiu zastávku. Tak to robím napríklad ja.
Je smutné a dych vyrážajúce takéto správanie dieťaťa. Verím, že to moje, to nikdy robiť nebude.
