Neďaleko Dunaja, si hrdo postava nákupné centrum, ktoré som doteraz navštevovala iba vďaka multiplexu a v prípade hladu Mc drive. Ale včera, včera bol ten deň, kedy mi svitlo a uvedomila som si, že pre koho tieto oázy stavajú .o))
Nedeľa, asi 13 hodín volá Danielka, či nejdeme na kaficu. Ale áno, veď už sa musím prebrať. Som ťa zobudila? Ani nie, už som asi 4 minúty hore... Odplancem sa do sprchy, ešte ani nie som vyfénovaná už ma prezváňa. Môžeš ísť pomaly dole. No ty môžeš ísť pomaly do picky /cháp do pizzerie/. Poklus do šiat a do schodov. Sadám si na terasu, objednávam si /dobručkú/ kávičku. Debatujeme.
Aký máš dnes program?
Mala by som oprať, povysávať, stiahnuť parkety, poskladať prádlo, prezliecť periny ...
Hmmm, som myslela, že by sme skočili do Auparku, kuknúť...
Čo potrebuješ? Výzvedám.
Nič, len tak, keby náhodou...
? ale, môžeme, aj tak chcem pre kamošku jednu knihu a tam je celkom veľké kníhkupectvo, súhlasím nakoniec.
Sadáme na bus, necelá štvrťhodinka a vystupujeme pred obchoďákom.
Úplne bezcieľne sa začneme túlať. Zabrúsime do každého aspoň mierne zaujímavého obchodu. Kým zvládneme prízemie uplynú asi dve hodiny. Vyjdeme na poschodie a zamierime do pobočky banky, ktorá je na moje milé prekvapenie otvorená. Ani si nevšimnem ako k nám nečakane pribudne Nataša. A čo ty tu? Veď ešte nie je pol piatej? Ako si nás našla? Pôvodne sme boli dohodnuté na pol liatu v Panta rei.
Vyľúbime sa a vydávame sa na výpravu po ďalších obchodíkoch. Začína to mať jasnejší cieľ. Natka zháňa pre priateľa darček k narodeninám. Ja už si spokojne vykračujem s knihou pre priateľku a Danielka usúdila že potrebuje nejaký zaujímavý prsteň .o)) Dáme si kávičku, posedenie skombinujeme s vykladaním kariet, vylíčime najhrôzostrašnejšie scenáre zo života a usúdime, že je čas ísť ...
Schádzame na prízemie... neplánovane sa vyberieme k Baťovi. No a tu to nabralo nečakaný spád. Danea – Humanic – Reno – Maxima – Geox – Gabor. Po vyskúšaní nečítaného množstva topánok, ostali v užšom výbere Reno, Baťa, Humanic... V Humanicu Dada objavuje nenormálne strieborné šľapky...
„Nie, nemôžem si ich kúpiť, do výplaty ďaleko.“ Postíska krabicu s topánkami a náručí a zahrabáva ju za iné krabice. „Hádam ich tu nikto nenájde“ .o))
Návrat k Baťovi. Nataška ma dilemu. Ostali traja favoriti, ale ani jeden nie je to pravé... Obuť, vyzuť, poprechádzať. Sme tri, takže ku každým topánkam sú tri diametrálne rozdielne vyjadrenia.
Spásonosný nápad, posielame Miglovi MMSku, nech rozhodne chlap... Nooo, ani jedny nie sú že super bombastic... ale keď sa tebe páčia... Miglova reakcia hodná chlapa, nám nijako rozhodovanie neuľahčuje.
Nekúpime nič. Ideme to rozchodiť. Zase míňame Danea výlohu... ešte raz kuknime aj sem, po 15tich minútach a siedmych vyskúšaných pároch vychádzame z obchodu a ja už si nesiem rozkošné dreváčiky /nevadí, že som pôvodne hľadala spoločenské topánky k šatám .../.
Baťu obchádzame, že teda do tretice skúsime Humanic. Danielku stieborné šľapky čakajú zahrabane za krabicami, kde ich dôkladne ukryla. Tak to je asi znamenie .o)) Musíme ich kúpiť. Na Natašu direktívne skríknem nech sedí a čaká /tretíkrát si totiž skúša tie isté topánky/ a úplne systematicky jej nosím na skúšanie všeky modely v jej veľkosti. Po 12tom páre rezignuje a uzná, že tie čo si vybrala sama, sú predsa len to po čom jej srdce túži. Tak kúpime aj tie.
20,30 sedíme v Mc´D, nešťastné nad tým, že tak neskoro „žereme“ a ešte k tomu také nezdravosti .o(( Ale po 6,5 hodine v obchodoch sme boli hladné jak tigre. Nadávame si, koľko sme zabili času, utratili peňazí. Aký je ten život zlý... No depresia jak víno :o) Na depresiu je vraj dobrý cukor, tak si teda dáme ešte zmrlinu .o))
Neviem, či to má nejakú pointu, iba som chcela, aby ste vedeli baby, že ak takéto niečo robíte, tak nie ste na tomto svete jediné.
A ešte som sa chcela posťažovať, že tie nove topánky ma tak strašne odrali, že teraz chodím do práce v starých rozšmajdaných šľapkách... a jaké sú dobré?! Hlavne že nikde netlačia .o))
