Piatok ráno sedem hodín, sedíme traja v aute (Ja, Vlado, Rado) a vyrážame do hôr. Cesta ubieha v pohode až na zopár blbečkov čo si myslia, že silný motor v aute im dáva právo robiť si na dialnici čo sa im zapáči. Je nám to však jedno. Keď dorazíme do Tatier už z cesty sa nám naskytne prekrásny pohľad na naše veľhory.
Vôbec nás netrápilo, že nevieme kde v ten deň budeme spať - nikto na to pri tomto pohľade nemyslel. A nakoniec ani nebolo treba, lebo priatelia sa nájdu všade a tak sme spali u kamošov z výšky v rodinnom dome. Full servis. Raňajky, večera, domáca slivovica ... čo viac sme si mohli želať. Ďakujem Lenke a Martinovi a tiež ich rodičom. Ale vráťme sa kúsok späť. Keď sme došli do Popradu, prepadol nás hlad. Riešenie sa našlo - Slovenská reštaurácia. Je tam naozaj krásne, príjemné prostredie doplnené potôčikom, pluhmi, saňami, krojmi, krpcami, drevenými lyžicami, vyrazávanými soľničkami ... a fotkami z návštev rôznych slávnych i menej slávnych ľudí.
Po dobrom obede, treba pochváliť ich kuchyňu, bryndzové halušky boli excelentné, obsluha na úrovni. Záver: traja spokojní turisti :-) Ďalej sme neváhali a hor sa do hôr. Nie sme žiadni skalolezci, takže ako prvé sme sa rozhodli zdolať Solisko. Vyviezli sme sa na Štrbské pleso. Cestou hore nám však zamrzli úsmevy pri pohľade na mesačnú krajinu - tak nejak asi každý pomenuje to čo tam zostalo po nedávnej veternej smršti a neskoršom požiari.
Boli sme nakoniec však aspoň trochu potešení keď sme dorazili na Štrbské pleso. Tam to vyzeralo ako tak. Najprv však trebalo zaparkovať. Parkovanie - dosť problém - bolo krásne počasie a turistov hodne - hodina 50 Sk, celodenný 160 Sk. Dá sa však dohodnúť. Nás vyšiel celodenný na 100 Sk. Potom už len stačilo prezuť topánky, prezliecť sa a zbaliť nejakú vodu, niečo pod zub a hlavne Slivovicu. A šlo sa hore.
Ako prvé sa zrejme všetci idú pozrieť na skokanské mostíky.
Cesta hore na mostík chvíľku trvala, ale pohľad zhora stál zato.
Cesta na chatu Solisko trvala len hodinku.
Vlado pózuje.
No nie všetci sme tam došli po svojich.
Ohlásilo sa mi totiž zranenie kolena spred mesiaca. Bolesť bola tak neznesiteľná, že som bol nakoniec rád keď som zišiel dole a sadol na lanovku. Záver trasy bol však zhodný - chata Solisko 1840 m.n.m. Dokonca som vyhral prvý glg zo slivovice, lebo sme sa stavili, kto bude hore skôr :-) To by som však nemal prezrádzať, lebo dole som mal odparkované auto :-)
Tu by som zvlášť poďakoval jednej milej slečne za barom, nakoľko mi poskytla prvú pomoc. Ochotne mi darovala svoju mastičku na koleno. Po kofole sme sadli vonku na balvanisko, rozbalili poživeň a slivovicu a pustili sa hodovať. Keď sme zišli dole pod mostíky, Vlado sa nám stratil. Chvíľu sme si mysleli, že ho uniesli na orgány. No napokon sme sa našli. Pomaly sa stmievalo, tak sme sa vybrali späť do Popradu. Odložili sme auto a začali sa venovať tomu čo nám chlapom najlepšie ide - chlastačka :-) Zľava: Rado, Vlado, Martin, Jano. Vlado objavil úžasný vynález - prepadávajúci popolník.
Keď sme sa vrátili do nášho interkontinentál hotelu, čakala nás večera a samozrejme zase slivovica - tentokrát domáca. Proste úžasné. Spánoček ale bol v ten deň najlepšou odmenou. Zajtra nás čaká Kriváň ...
