Ráno sa vstávalo úplne úžasne. Spali sme ako bábätká. Čerstvý vzduch prečistil naše bratislavským smogom presýtené pľúca. Sedem hodin ráno, raňajky na stole a celodenná túra pred nami. Keďže som po včerajšku bol rád, že sa udržím na nohách (koleno), odviezol som tých dvoch trúfalcov na Tri studničky a sám s vrátil na Štrbské pleso. Sadol som si k jazeru, nasával čerstvý vzduch a vyhrieval sa na ešte zubatom slniečku. Zistil som, že hneď veľa jazera je kamenný dom v ktorom na sklonku svojho života žila Maša Haľamová (ak by niekto nemal tucha kto to je: http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=58762 ).
Chvíľu ma ešte bavilo sa tam prechádzať, veď panoráma prekrásna.
Tak som sa kochal kochal kochal a ešte stále kochal až kým som neuvidel toto:
To toto je toto onen Kriváň a keď som si pomyslel, že som sem došiel ho zdolať, bolo mi až do plaču, že som nemohol kráčať s R a V na ten kopček. No nemyslel som na to dlho, lebo som objavil cestičku, chodník, taký úplne jemnučný nenáročný smerom na Tri studničky. Do kelu - povedal som si, tak aspoň tam sa prejdem. Normálnym tempom 2 hod prechádzka. Mne to trvalo 3. Kráčal som ako De Peirac, jednu nohu som ťahal za sebou.
No bol som rád. Cestou čučoriedok ako nasiatych a samé pekné turistky - no čo viac som si mohol želať. Zatiaľ však kdesi opodiaľ sa diali ale veci ...
Rado s Vladom sa pustili rezko do kopca. Začiatok - Tri studničky.
Miestami to bolo fakt hrôzostrašné.
Postupne však pribudli aj krajšie momenty a samozrejme pózovanie.
Tu dávam do pozornosti extra pózu Mr. Vladka.
Akoby niečo alebo niekoho držal za ramená. Bavili sme sa dole, že nech sa fotia tak aby som sa tam neskôr mohol "dorobiť", no upustil som od toho a z tejto snahy vznikli celkom funny obrázky. No cesta na Kriváň pokračovala. Zo stúpajúcou nadmorskou výškou pomaličky začal byť kopček strmší a strmší a pomaly s ubúdajúcimi silami sa pred Vami rozprestrie nádherná krajina - Slovensko :-)
... a sily ubúdajú
... no vrchol je na dosah, takže sa ide ďalej
... príjemná prestávka :-)
Cestou hore rastie aj počet turistov.
Je ich viac a viac ...
... až nakoniec sa treba hore čakať v rade aby ste sa odfotili pri pamätnej tabuli.
Skoro ako v Tescu pri pokladni. No nakoniec sa dočkáte. Z vrcholu sa nikto neponáhľa. Nie je tam 2x teplo hoci slnko príjemne hoc kosato svieti. Nepríjemný vetrík aj tak popoženie kochaniachtivých turistov pekne dole. Spoločné foto a hor sa dole. Všimnite si znovu Vladovu pózu. Dík Vlado :-)
Myslím, že takéto zábery nepotrebujú komentár:
Snáď možno tento :-) Ak niekto stratil čižmu (Gufu) po potulkách Tatrami, nájde ju v ešte celkom zachovalom stave na Kriváni :-)
Nasledovala cesta dole, ktorú "samozrejme" absolvovali po vyznačených chodníkoch :-) Medzitým, niekde o 800 m.n.m. nižšie sa odohrávala moja vlastná dráma. Cesta na Tri studničky nemala konca kraja a moje kolienko sa začalo hlásiť. Keď som narazil na nejaké neoznačené studničky pomenoval som si ich podľa seba: Ta jedna, Ta dva, Ta Tri studničky.
Keďže som tým pádom dosiahol cieľ svojej cesty tak som sa rozhodol pre radikálny krok - sekol som to krížom cez "les" dole. Spiatočnú cestu by som si už nevychutnal. Niekde tam mala byť cesta a chodiť SAD. Vravím mala tam byť cesta a mala tam chodiť SAD - no nečakal som že na ňu narazím až o hodinu. Miestami som narazil na nejakú modrú začku, no tá sa strácala v spleti mesačnej krajiny.
Keď som konečne po hodine dorazil na cestu, samozrejme, že žiaden SAD spoj v dohľade. Informácie o odchodoch autobusov na zastávke nehrozili. Tak som sa po 20 minútach márneho čakania pobral po vlastných po ceste. Hrešil som ako pohan. Ale len potichúčky, aby som nevyplašil lesnú zver, alebo aby som nenaštval nejakého medveďa :-) Pravdou je, že noha bolela a mal som pred sebou 8 km po vlastných. Priznám sa, že posledné 2 km som nadával už aj nahlas. No došiel som až k autu. Skalolezci dorazili až o hodinu. Unavení s dušičkou na jazyku. Vybrali sme sa teda pekne preč. Smer Tatranská Lomnica. Na železničnej stanici sme si dali halušky - no čašníky chutili lepšie ako tie halušky. Pobrali sme sa teda pekne domov. Cestou si ešte Rado kúpil plyšového svišťa čo pohvizduje po ženských :-) Akoby toho na dnes už nebolo dosť, zašli sme do Starej lesnej - spraviť si vostudu do jedného (4) **** hotela. Vlado vraj poznal manažérku hotela, tak sme sa tam šli pozrieť, no nejako vysvitlo, že tú čo pozná je len sestrou manažérky a že tam vôbec ani nie je. Dokonca sme prebudili jednu slečnu z recepcie, ktorá si to vychutnávala po nočnej službe, no ani ona to nebola :-) Tak sme s dlhým nosom odišli pekne preč :-) Ešte, že tam mali také mlynské kolo a mohli sa tam vyfotiť :-)
Zákaz stúpať po trávniku sme akosi prehliadli :-) Ešte, že nás na záver dňa napadla spásonosná myšlienka - Aqua City Poprad. To stálo za všetky drobné. Viacmenej sa to oplatilo za 2 hoďky sme zaždý zaplatili po 150 Sk. Vstup na tobogány, plavecký bazén, parná sauna, bazény s teplou, teplejšou, horúcou vodou, bublinkové kúpele ... no čo budem hovoriť, treba to zažiť. Behal som ako prepelička, hoci ma celý deň bolelo koleno. Teplá voda spravila svoje. Keď sme sa po pivečku vrátili do pelíškov, znovu nás čakala večera. Zaspávalo sa veľmi ľahko a hlavne s pocitom, že zajtra nás čaká znovu zaujímavý deň - Oravská, Liptovská dedina a bonbónik dňa - Oswienčim.
