Toto bol našťastie iba sen a som rád, že iba sen. No predznamenal trošku cieľ môjho výletu. Doktor Iľko zase hlásil, že bude škaredo - vedel som preto, že nedeľa bude nádherná, tak prečo to nevyužiť na poznávací výlet. Cieľ putovania - hrad Ostrý Kameň. Pohraničný strážny hrad na Českej ceste z 13. storočia. To bolo dosť dávno a aj tak vyzerá - staro - no majestátne. Nachádza sa na západnom konci skalného hrebeňa Zárub (510 m.n.m.) - kúsok od dedinky Buková. Pre predstavu, ako asi hrad vyzeral za svojej najväčšej slávy - kuk ...
V dedine je obrovská tabuľa, ktorá ukazuje smer k miestnemu autocampu. Stačí ísť rovno po tej ceste cca 2 km až dorazíte k lesu. Ďalej sa nedostanete, lebo les je v súkromnom vlastníctve a je tam zákazová značka. Dá sa ale zaparkovať pred lesom (4 parkovacie miesta :-) alebo ďalších 1000 v kukurici na poli). Potom stačí vziať to najpotrebnejšie - vodu - a môžeme vyraziť. Chodník je pekne dobre značený.
Horšie je to už s tým stúpaním. Priznám sa taký ufučaný som už dlho nebol. Nie z toho, že by som nevládal, ale v lese bolo hrozne dusno.
A navyše som celú cestu mal pocit, že ma niekto sleduje... náhodou som ho stihol odfotiť, no nedokázal som tú osobu identifikovať ... so strachom som sa teda štveral stále vyššie a vyššie ...
... až zrazu ... eh .. "do kelu" .. povedal som si - vraj tu mal byť prekrásny výhľad a zrazu toto - zopár kameňov zarastených trávou a stromami ... a tak už len s maličkou nádejou som kráčal ďalej.
Takto pozeralo paňstvo z okien ... hmm ... pár stromov ... nic moc ...
Medzi týmito stĺpmi zrejme boli obrovské presklené dvere alebo okná z obytnej miestnosti. Vtedy som si pomysle, že to mohol byť aj celkom pekný hrad. Vtedy tu možno ešte toľko stromov nebolo a mať takýto výhľad dole na dolinu - to by som bral :-)
Ťažko je zachytiť krásu hradu, ktorý je kompletne zarastený stromami. Priestor je tam stiesnený a okrem informačnej tabule a hradnej knihy moc zážitkov neponúka. Stačí však vystúpiť z 3. predhradia na prvé a situácia sa začne zlepšovať. Začal som si všímať detaily.
... a všimol som si aj to - čo Iľko povedal, že nebude - oblohu - fakt nádhernú modrú oblohu bez mráčikov. Najprv len štipkku ...
... potom viac ...
Z 1. predhradia sa krásne upravenými schodmi dostaneme do horného hradu. Tu sa mi len potvrdilo to, čo som si všimol už pri vstupe do priestorov hradu. O tento hrad sa niekto stará. Cestičky sú obložené kameňmi a vedú turistu. Odpadkový kôš, z ktorého nekypeli a nezapáchali odpadky. Za to ďakujem.
... a potom to prišlo ... to čo som si myslel, že už nebude - stalo sa - ako taký malý zázrak - stačilo vystúpiť na hradbu
... a ...
... prestanete na chvíľu rozprávať, prežívate niečo čo si nezaslúži slová, lebo to nedokážu vypovedať ... stačí byť len ticho a vychutnávať ... pohľad na západ ...
Smerom na juh je jasne vidno - že tu skalný hrebeň naozaj končí ...
... na sever zase - že tu krásne pokračuje ...
... v tom momente sa niečo udialo - zafúkal vietor - až vo vás ostane taký skľučujúci pocit - stojíte na najvyššom mieste hradu na hradbe širokej sotva poldruha metra, pod Vami 10 m nič a potom už len strmý svah plný stromov a do toho vietor ... a ... znovu ten pocit ... že tam nie ste sami ...
... stačí vtedy spraviť jediné ... sadnúť si ... a vtedy uvidíte čo ste pre svoju veľkosť nevideli a možno Vás poteší aj to o čom ste nemali ani šajnu ...
... ja napríklad nemám ani šajnu čo sú to za kvety ... ale potešia ...
... keď som bol hore, ani sa mi nechcelo ísť naspäť ...
Na jednej web-stránke som čítal, že tento hrad nemal žiadne nádvorie ... tak konečne sa dočkal ...
Vybral som sa smerom na najvyšší bod tohto hrebeňa - 768 m.n.m. - vrch Záruby, keď vtom - opäť ten bad feeling - zazrel som kôpky kamenia. Kto videl horor Blairwitch, tak vie o čom hovorím.
Už po niekoľkykrát som ten pocit zo seba jednoducho striasol a šiel ďalej.
Dokonca sa mi to aj začalo páčiť ... cestička po červenej značke - Záruby - 1 h od hradu.
Miestami je chodník, miestami štrk, miestami kráčate priamo po skalách. Treba naozaj dávať pozor kam stúpite. Pre maličké deti to rozhodne nie je.
Vraj by sa v živote nemalo pozerať nikdy späť. Treba kráčať vždy dopredu ... ale neobzrite sa, keď viete aká nádhera je za Vami ...
... po chvíľke putovania ste zrazu v lese ... v hustom lese ... strašidelnom lese ... hlavne podvečer, všetko tam šuští, tu a tam sa čo to šuchne ... sova húka a ďateľ z ničoho nič spustí svoju vŕtačku ...
Keď to celé v zdraví prežijete a už sa Vám ďalej nechce ... lebo furt len les, skaly, les, skaly - zrazu z ničoho nič dôjdete do cieľa.
Je to príjemný pocit dosiahnuť najvyššie miesto Malých Karpát. Je tam krásna príroda, ale moc pekného výhľadu tam nie je. Ale to nevadí ... lebo ... konečne som sa zbavil toho môjho zlého pocitu. Podarilo sa mi odhaliť pravú tvár toho neznámeho, ktorý ma celú cestu prenasledoval :-) Vraj sa naňho podobám :-)
Keby ste kráčali po červenej značke ďalej - asi dôjdete do Smoleníc. Ja som sa vrátil späť k hradu a neľutujem ... proste romantika :-)
Na záver Vám jednu povesť rozpoviem. Každý hrad by mal mať nejakú a jednu sa mi podarilo objaviť.
"V chatrči pod Ostrým Kameňom žila baba jazyčnica. Najradšej pomáhala tým, čo nič nerobia a chorľavela od závisti. Každý sa jej bál ako ohňa. Jedného dňa, preklínajúc svet, šla do hory zbierať raždie. Pre samé zlorečenia poblúdila. Kdesi-čosi dostala sa do podzemnej izby hradu, preplnenej klenotmi. Harpya zíza na poklad ani koza na kapustu. Hneď chamtivo naberá jagavú moc. Nevidí, nepočuje, ustavične sa jej máli. Po treťom hrmení sklepenia s veľkým rachotom sa zrútilo a odvtedy planú ženu ani drahocennosti nikto nezočil."
