Toto nie je rozprávka. Musím to tu pripomenúť, lebo ešte stále neverím, že som tam skutočne bol.
Celé sa to začalo o piatej ráno - zazvonil budík, dali sme krátku hygienu, obliekli sa a schmatli vopred nachystaný vak. Vyrážame!
Večer predtým sme sa ubytovali na Aljažev-om dome (1015 mnm). Čakalo nás teda pekné prevýšenie. Odporúča sa liezť dva dni ... no podľa tabule to malo trvať 6 hodin, tak načo dva dni. :-) Teraz tomu hovorím, že to bol dosť optimistický pohľad na túru. Hore vedú dve cesty - stena Prag - Triglavski dom na Kredarici - Triglav, alebo Tomišikova cesta - Triglavski dom - Triglav. Obe sú časovo rovnako dlhé, avšak Tomišikovu cestu odporúčam použiť pri výstupe a zostupovať stenou Prag. Dôvod - Tomišikova cesta je technicky náročnejšia a pri výstupe zaujímavejšia. Pri zostupe je to dosť spomalenie. A vtedy určite radšej privítate chodník ako ferraty - zlé cesty - resp. miestami žiadne cesty, len lano alebo železné tyče trčiace zo skaly po ktorých stúpate i držíte sa a pod Vami 200 metrová priepasť.
Napriek všetkým nástrahám nič by ma neodradilo, lebo stojí to naozaj za to.
Cesta je naozaj náročná, hlavne ak to dáte za jeden deň. Niekedy som už len radšej ani nepozeral hore ani dole, len som si vravel, teraz pravou a potom zase ľavou ... step by step ... a rozmýšľal som nad Vladovými radami - že to len hlava nechce šlapať. Len kráčaj, neobzeraj sa. A ja furt naopak ... kráčam, stojím, vodu pijem a čumím ... lebo neobzri sa, nekochaj sa ... no niekedy ideš s otvorenými ústami a nestačíš sa čudovať nad toľkou nádherou.
Trošku je škoda tých obláčkov, ale na horách to už tak býva, človek si nevyberá, tu rozhoduje len a len hora. Nám dopriala aspoň čo to. Ďakoval som hlavne, že nepieklo slnko - nedošiel by som ani do 1700 mnm. Keď sa pozriete pred seba ... cítite sa ako šváb, mravec, také nič oproti jej majestátu ...
.. hehe .. ale stačí sa obzrieť za seba ... a som kráľom zase Ja :-) ...
... pripadal som si ako Aladin na lietajúcom koberci :-) ...
No všetko má svoje pre a proti. Krásy pribúda, no ... síl Vám len ubúda a ubúda ... a tiež vody. S Vladom sme sa už pred poldruha hodinou (1700 mnm) rozdelili. Jednoducho som nevládal. Každým krokom sa mi ozývala stará boľačka kolena a slabín. Sám som sa čudoval, že som dokázal šlapať stále vyššie a vyššie.
Postupne však došlo k najhoršiemu. Dohodli sme sa s Vladom, že sa stretneme hore na Triglavskom dome na Kredarici - tak som sa tam chcel dostať. Už z diaľky som počul hudbu - trúbku a akordeón. Myslel som si, že chata musí byť hneď za obzorom, že tam hore nejakí Tiroláci vyhrávajú, podáva sa klobáska a hlavne ... teplý čaj. Vodou som prestal šetriť, lebo pred očami som mal už len ten čaj. Po polhodinke ďalšieho šlapania sa moje ilúzie rozplynuli. Na mieste odkiaľ šla hudba nebolo nič, vlastne bolo ... výjav ako z Mesiaca ...
Samé diery, štrk, púšť ... žiadne klobásky, čaj .. nič .. sadám na skalu a zúfam ... v ústach pena, ani kvapka vody ... na chatu ešte minimálne hodina po skobách. Sedím a pozerám na púsť, hlava mi klesla nadol, najprv som nechcel veriť vlastným očiam, potom si pomyslím ... ZÁZRAK ...
Rovno medzi kolenami medzi skalkami zelený kvietok a na jeho listoch kvapôčky rosy. Prstami sa jemne dotýkam a vkladám kvapky do úst. Smial som sa a zdravil všetkých 50 poliakov čo schádzali po chodníku. Oddýchnutý pokračujem ďalej nahor - smer Kredarica. Uhol stúpania je vidno na obrázku.
Miestami nič, len 10 cm široký pešnik a miestami len oceľové lano prípadne železné koly. V jednom momente ma až mráz prešiel po chrbte, keď som zazrel na čom visí celá moja váha.
No nie je čas sa zdržiavať "banalitami" ... treba ísť ďalej, krok za krokom, až kým sa z hmly konečne vynorí ... Kredarica
Chata, alebo skôr mravenisko. Množstvo ľudí všade. Má to zvláštnu svojskú atmosféru. Sú tu snáď ľudia odvšadiaľ. Počuť Slovinštinu, Poľštinu, Nemčinu, Anglinu, sem tam zakopnete o Čechov a za pultom Vás obslúži Slovák. Vôbec ma to neprekvapuje, len sa v kútiku duše teším a vychutnávam si tú atmosféru. Objednávam si horúci čaj a vodu a hľadám voľné miestečko.
Prezliekam mokré tričko a dávam ho sušiť nad obrovskú kamennú pec. Nie je tam jediné :-) Sedím opretý o vyhriate kamene pece a pomaly usrkávam z čaju. Vedľa mňa si sadá aj Poliak, ktorého som cestou nahor predbehol. Prehodíme pár slov - anglicky, poľsky, rukami ... a ... ani neviem kedy odišiel, zaspal som. Spal som asi polhodinku. Veci vybalené na stole - foťák, mobil, jedlo ... všetko ako som tam nechal. Nič nechýbalo - pomyslel som si, že u nás doma by som už bol asi 2x okradnutý a 3x vyhodený z chaty, že tam nemám čo spať. Ľudí medzitým ubudlo :-)
... no atmosféra ostala ...
...
Treba ísť však ďalej. Hore je to už len hodinka - utešujem sa. No keď výjdem vonku - nevidím nič.
Som v kaši, doslova a do písmena :-) a ešte je aj poriadna zima - na tričko.
V tom momente sa zmierujem s tým, že na úplný vrchol nedôjdem. Hmla, chlad, únava, stuhnuté svalstvo, ktoré si uľavilo vo vykúrenej chate vravia stačí. Nevadí :-) Vyšlapal som do 2517 m.n.m. Za 5 hodín som prekonal 1500 metrové prevýšenie - som spokojný sám so sebou, lebo som ani v to nedúfal :-) Dal som si druhý čaj a znovu som vyšiel vonku. Trošku sa vyjasnilo a miestami dovidieť na vrchol. Je to už len prevýšenie posledných 300 metrov na vrchol.
Možno niekde v tej húseničke je aj Vlado. Cesta k samotnému vrcholu je zahalená v hustej hmle a vedie k nemu jediný pešník.
A potom zrazu hmla zmizne a pred Vami sa objaví húf turistov.
Posledné kroky a ...
... konečne si vydýchnete ... a v duši taký neopísateľný príjemný pocit ... Vlado vravel, že tá trúbka a harmonika čo som počul, tak to šlo odtiaľ z vrcholu - bol tam nejaký maník, ktorý si tam vytruboval :-)
Sily nie je nazvyš ... treba sa posilniť :-) ... sranda je, že čierne neznáme vtáky ešte aj tu otravujú a žobrú o jedlo ... jak holuby dole v Ljubliani :-)
Nakoniec sme sa stretli v chate ... tretí čajík ... jedna šálka 1,5 eura, ale človek sa ho nevie dopiť ... a ešte keď máte so sebou macíka plného medu :-)
Každá siesta však skončí a treba sa pobrať dole.
Ako sa vraví ... nie je hrdinstvom vyšlapať na kopec ... ale vrátiť sa z neho :-)
Hore sa z hmly vynorili nejaké prístroje ... vyzerá to ako nejaká meteorologická základňa :-) ... no ja si aj tam myslím, že toto je čarovná guľa a že baba jaga čo vie čítať budúcnosť nemôže byť ďaleko ... :-)
Tu hore snáď majú všetko .. ešte aj kostol ..
... skromný, ale o to krajší ...
... posledný pohľad nahor ... spolu s neznámym turistom ... a hajde dole :-)
Cestou dole zdolávame ďalšie a ďalšie hory ... stačí malý optický klam a ste na kopci jediným krokom :-)
Cesta nadol je podstatne zábavnejšia, hlavne keď stretnete Bulharov a žena (na obrázku) na Vás skríkne: "Chlapci, ta de už tota chyža?" a jej ďalší dvaja kolegovia ju celú cestu presviedčajú, že idú nesprávnym smerom a pritom na nás žmurkajú očkom aby sme im dosvedčili :-) Potom tú ženu ešte presviedčame, že hore nie je kde sa ubytovať a všetko je plné ... :-) ... myslím, že nám aj tak neverila, ale pobavili sme sa. Bolo nám úplne jedno či je niekto Bulhar a druhý Slovák ... proste tam hore sú si všetci akosi bližšie.
Občas treba prejsť aj obrovským snežným jazykom ... no nám to nerobí problém ... dokonca sa párkrát spúšťame na zadku :-)
Kúsok odtiaľ stretáme konečne domorodcov ... ale tíško ... nech neújdu :-)
Aj tak ušli :-) a my ideme stále nadol ... niekedy ani nevieme kam ...
... a potom sme objavili, čo sme predtým prehliadli ... pramienok, cícerok skvelej vody ... ak sa tam vyberie niekto ešte tak je to ešte kúsok smerom nahor od miesta kde sa stretá chodník zo steny Prag a Tomišikov chodník.
A stále ideme dole ... Tomišíkovou cestou. Je krásna, sú tam prekrásne previsy, pohľad na protiľahlé kopce sú úžasný.
Sadáme a dávame si naše milované tuniakové konzervy :-)
A užívame pocit dokonalej slobody a voľnosti ...
Človek by tam ostal a kochal sa ešte dlho .. no treba si ešte obzrieť aj pekne tvarované baby čo lezú hore :-)
Síl je stále menej a menej. Keď sa obzriem a pozerám kadiaľ som to zliezol ... :-) usmievam sa :-)
Keď vidíme prvé stromy, tešíme sa ako malí :-)
Sme na ceste už trinásť hodín. Síl už nemáme, nohy nám prekladá už len gravitácia. Vtedy ma napadla spásonosná myšlienka ... ideme spievať ... najprv len nesmelo ... potom z plných pľúc ...
"Zbóoohom buď lipová liškááa, žitia môjho verná družka ... "
Zdola z doliny sa nám dostane uznania :-) nejaké naše fanynky (Aycha a Veverka) od radosti, že počujú Slovákov spievať ujúkajú a tlieskajú ...
V každom prípade nám spev pomohol zabudnúť na únavu a poslednú hodinku sme úspešne zvládli. O 19:05 sme dorazili späť. Myslím, že táto fotka povedala všetko ...
Sme dole, zdraví, celí, plní dojmov ... a hlavne nie je s nami reč .. :-) .. následuje zvítanie s dievčatami, nejaká domáca špecialita, pivo, jedna slovenská borovička a ... už snívame čo zažijeme zajtra ... lebo Slovinsko je prekrásne.
