Minulú sobotu malo aj pršať aj slnko hriať - nakoniec však bolo iba pekne :-). Chvíľku som pozeral do automapy a natrafil som na zakrúžkovanú - turisticky obzvlášť zaujímavú - dedinku Dolná Krupá. Pre istotu som si ju ešte vy-Google-il a bolo rozhodnuté. Obec na stránke prezentuje svojich 7 divov obce - fotografie kaštieľa a parku jednoznačne presvedčili. Až na mieste som sa však presvedčil, že nie je všetko zlato, čo sa blyští.
Ako prvé ma prekvapilo parkovanie - nebolo totiž kde. Očividne však všetci domáci parkovali buď priamo na ceste v jazdnom pruhu alebo na okraji vozovky na trávniku - tak som sa pridal, nemal som na výber.
Prvý dojem bol dobrý, bol podvečer a slnko pekne osvetľovalo barokovo-klasicistický kaštieľ, ktorý bol vystavaný do dnešnej podoby v roku 1928. Základy prvého barokového kaštieľa boli však položené už v roku 1749.
Vyzeral tak trošku ošarpaný, ale neprišlo mi to tak nejako ako veľká vada.
Bola tam aj fontánka obkolesená kvetmi.
No zlého tušáka som začal mať, keď som zvonil pri zamknutých dverách. Až keď som si všimol papier za oknom a za kvetináčom pochopil som že v sobotu len do 17-tej, a tiež, že sa zakazuje zdržiavať sa tu po 20-tej hodine, kresliť po stenách budov, vytrhávať kvety a šípové ruže, zakladať oheň a ničiť majetok. Ešte obrovským písmom - Hrozí padanie stromov ... Zámerne som to napísal takmer celé, lebo nič viac sa nedozviete. Je zatvorené, dajte nám pokoj - asi taký mám pocit.
To, že nie sú peniaze na omietku kaštieľa pochopím, ale, že nie je ani na pár kamenných kociek a namiesto toho sa chýbajúce kocky zapĺňajú orezkami, to už mi prišlo smiešne. Nakoniec, načo aj ... na fotke to však, ku podivu, celkom zaujímavo vyzerá :-)
Na stránke obce sa dozvedám, že obec a majiteľov zámku Brunsvikovcov, mal viackrát navštíviť Ludwig van Beethoven, nie je o tom žiaden dôkaz, ale pamätník mu predsa len postavili, čo ak by sa niekedy predsa nejaký našiel :-)
Prejdime ale ďalej - do parku - druhý, zo siedmych "divov" obce. Voľakedy jedna z najkrajších záhrad Uhorska s vodopádom, kúpeľným domom, umelou jaskyňou, obeliskom ...
Dnes sa na ňu pozerá pekne len z diaľky.
Staré, ošarpané komančovské lavičky z betónu mi sem nejako nepasujú. Na fotografii je tá najkrajšia z najkrajších v tomto parku.
Krásne, burinou zarastené jazierko, či potôčik, či kanálik ...
... v každom prípade, prejsť parkom je niečo ako chemický poplach, ktorý sme nacvičovali na vojne. Niekde kúsok od záhrady musí byť nejaké družstvo s ošípanými. Zápach neskutočný.
Keď som prešiel jeden z troch mostíkov, pochopil som prečo po 20-tej hodine sa nesmie do parku. Jednoducho sa tam nesvieti. Stĺpy by boli, len na žiarovky už asi nezvýšilo.
Ako som už spomínal, chýba akákoľvek informácia o čomkoľvek v parku, preto viem aj o tejto soche, že je to socha v ohrade.
A toto je obelisk.
A takto to vyzerá v parku.
Popadané uschlé konáre v kontraste s nádherným pohľadom na nebo. A nielen to, ale ako som tak kráčal, všimol som si nejaký šuchot. Nejaká postava spratávala suché konáre. Myslím si, ten domovník na ktorého som zvonil asi odpratáva konáre. Hehe - nie, bola to skupinka miestnych spoluobčanov, ktorí pekne lámali a nakladali konáre na pristavený vozík. Aspoň, že ich trápi ten neporiadok v parku, keď to kompetentných nezaujíma.
Polámané stromy a smutné pamätníky nejakej víchrice.
Chodník, napr. vysypaný štrkom s lavičkami navôkol, s kontajnermi na odpadky ... márne by ste hľadali. Je tu niečo ako lesná cesta, ktorá sa raz rozdvojí vpravo, potom vľavo a ty turista si vyber.
A znovu to celé s nádherným pohľadom na nebo ...
... a krásny pohľad z parku ... škoda, že keď musel byť ten kus ružového plechu namiesto škridlí, lebo chápeme, že nie sú peniaze, prečo už to niekto aspoň nenafarbí tak, aby to vyzeralo ako škridle ...
Keď sa tak vraciam ku kaštieľu, beng ... udrie do očí niečo čo vyzerá ako big grill, ale ako keby ho niekto práve dotiahol spod bratislavského Prístavného mosta, ten je tiež tak zmaľovaný.
Toto mohlo byť naozaj niekedy pekné, keď si nad tým predstavíte bambusovú striešku, no teraz ... radšej pomlčím.
Otočím sa a neverím vlastným očiam, prvá z piatich lámp v parku. Stavím sa však, že len tam sú, ale nesvietia.
Keď som si myslel, že ma tu už nemôže nič prekvapiť, objavil som posledný tretí most, ktorý viedol k niečomu, čo niekedy nazývali amfiteáter.
Ako môžme vidieť, má dokonca aj vlastných divákov.
Máloktorý amfík na Slovensku sa môže pochváliť takou stálou diváckou kulisou.
Otočím sa a keby nepozerám pod nohy, tak sa aj dokaličím, ale čo je horšie ešte si aj foťák rozmlátim a to by som asi už nerozchodil :-)
Myslím, že je každému jasné, kde tieto voľakedy železné poklopy zmizli.
Celý tento areál, taký ako som ho videl, vyzerá presne ako táto socha. Je to určite nádherné dielo nadaného umelca, ktoré pretrvalo desaťročia, možno storočia, kým neprišiel niekto, kto jej ulomil ruky a odsekol hlavu.
Jediná dobrá správa v ten deň bola - číra náhoda - na STV-čke rozprávali akurát v ten večer ako som sa odtiaľ vrátil, o tomto kaštieli. Má sa v dohľadnej dobe rekonštruovať.
Preto dúfam, že čoskoro sa tam bude dať ísť za niečim, čo bez okolkov budeme môcť nazvať TURISTICKY OBZVLÁŠŤ ZAUJÍMAVÉ!
