Keď som pozrel do automapy, zazrel som dedinku Čičmany . Bolo mi to známe, no nevedel som kam ju zaradiť. Bolo dobre, že som sa tam vybral, lebo teraz už viem, že je to jeden z ďalších skvostov, ktorý na Slovensku máme.
Je to miesto, kde je dovolené písať po stenách domov, lebo práve tým je toto miesto výnimočné.
Je to miesto, kde aj tá najobyčajnejšia drevenica vyzerá ako perníková chalúpka.
Dolná časť obce je od roku 1977 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Napriek tomu, však život v tejto časti obce neustal. Ľudia naďalej žijú svojím jednoduchým životom až na to, že si od tej doby musia zvykať na húfy turistov s fotoaparátmi, ktorí fotia všetko čo vidia ...
Je možno trošku na škodu, že postupne sa časť týchto domčekov postupne pretvára na niečo čo už nesie značku tejto doby. Plechové okapové rúry, eternitové strechy či satelity na dreveniciach nevyzerajú až tak lákavo ...
Občas narazíte narazíte na gýč ...
... no pár krokov na to, natrafíte na niečo, čo gýčom nie je a pred čím má človek rešpekt. Dýcha z toho kusisko histórie, príbehov. Cirkev mala tu veľmi veľký vplyv. Koľko ľudí, len prešlo okolo tohto oltárika, koľkí sa tu modlili, koľkí o niečo prosili ...
Prvá zmienka o obci je z roku 1272. Obyvatelia boli väčšinou roľníci, chovali ovce, vyrábali papuče a známi sú aj dobrou bryndzou.
Dnes sa venujú prevažne turistom :-) V obci žije už len niečo cez 200 obyvateľov. Mnohé domčeky sú opustené ...
V iných zase prekypuje život ...
Niekedy sa človek poteší už len pri pohľade do niektorého z okien a pomyslí si ...
... alebo ...
... či nebodaj ...
V dedinke sú sprístupnené dve drevenice per turistov. Vstupné je veľmi malé, je Vám až ľúto pýtať si študentskú zľavu :-) Dospelý dvacku, študent, dieťa, dôchodca za desinku. Tie dve drevenice sú skvostne spravené.
Prevedú celou históriou dedinky a priblížia život jej obyvateľov. Tak napr. takýto pluh - nie až taký pekný, ale mal som aj ja možnosť ešte si užiť ... len trošku, lebo k tomu treba ozajstného chlapa :-)
Vraví sa, čo si oseješ, to zožneš ... a nielen to, potom to treba vymlátiť, preosiať, zomlieť ...
Nerezové a smaltované hrnce? Nehrozí ...
Táto fotografia ma osobne veľmi potešila, je prekrásna a nebudem vysvetľovať prečo, je to vidno ...
... ak Vás predsa len trápi prečo je tak pekná - tak lebo je to ten Ďuro, o ktorom som písal v perexe, ten čo sa mu táto dedinka veľmi páčila. Je podomovým obchodníkom a predáva ženám mydlá, gombíky, šnúrky, stužky, nite a zvykol nosievať aj hračky pre malé deti ...
Pre deti by človek spravil čokoľvek, no zaujímavé je ako prichádzali na svet. Do konca 2. svetovej vojny ženy rodili doma. Pri pôrode pomáhala babica a niekedy aj svokra :-)
Keď sa dieťanarodilo, všetci museli byť ticho, položili ho do kožucha na pec, abymalo kučeravé vlasy, potom ho babica okúpala v drevennom korýtku. Doňhovložili mince a tie boli potom odmenou pre babicu. Do prvého kúpeľadávali dievčaťu ihlu, aby vedela vyšívať. Chlapcovi vložili kladivko akliešte, aby sa naučil sklenárskej robote a do ruky mu vsunuli pero aknižku, aby sa naučil písať a čítať.
Do troch rokov mali deti rovnakéoblečenie, len kabanku a plienky. Až po troch rokoch dostali chlapciprvé nohavice. Od piatich rokov už museli pomáhať v dome a v šiestichzačali chodiť do školy.
Ženy boli veľmi zručné, no, jedna viac, druhá menej, ale aj tak ak dokázali háčkovať takéto šaty, museli byť šikovné ...
Čičmany sú známe výšivkami s geometrickými vzormi. Sranda - chlapi maľovali na steny a ženy robili to isté, len ihlou a niťami :-)
No dokázali aj zložitejšie ušiť ... také mladé parádnice mali vysoké nároky :-) ako i dnes ...
... keby sa tak dal čiastočne vrátiť späť čas ... určite by som dievke v takom kroji v električke rád ponúkol svoje miesto ... :-)
Nie vždy bola príležitosť obliesť sa do gala, no keď taká možnosť bola, tak bola pri tom poriadna zábava. Najvhodnejší čas boli fašiangy. Vtedybolo aj najviac svadieb. Po tri nedele pred svadbou farárčítal ohlášky. Nevesta týždeň pred svadbou chodila po pítaňí -nazbierala aj 5 - 6 vriec obilia na koláče.
Na svadbu pozývali zváči - 13 roční fagani, ktorí mali valašku i klobúkzdobnú šnorkami. Pozývaných hostí ponúkali pálenkou :-) To by dnešnífagani asi málokoho pozvali ... ostali by za prvým rohom a ožrali sa donemoty :-)
Výbavu nevesty preniesli do domu nastávajúceho muža. Svadbazačala svadobným sprievodom z domu nevesty, kde bol nevestu ženíchvypýtať. Mladých kropili najprv svätenou a potom čistou vodou. Po kostole šli svadobčania na hostinu do domu ženícha. Ženíchovamať vítala mladých vo dverách s tanierikom medu a lyžičkou ich núkala.Kto prvý ochutnal, mal mať v manželstve dominantné postavenie. Keďnevesta vošla do domu, posadili ju na putňu s vodou a do lona jejposadili malého chlapca, aby mala prvého syna. Potom začala hostina,ale mladí sa nehostili - tých odpratali hore do komôrky, kde malavýbavu nevesta.
Tak ich nechali aj pár hodín - aby sa "rozprávali" :-)Po pár hodinách išli dvíhať mladých - žartovali a vyberali peniaze naručník. Neskoro večer bolo čapčenie a zavíjanie nevesty - dnes sa tomuhovorovo hovorí "redový tanec". Potom ešte nevesta obdarúvala celúženíchovu rodinu - dnes rozhadzuje dukátiky :-) Nesmelo sa zabudnúť poroznášať koláčiky zo svadby.
Nie každý deň však bolo veselo. Ťažko sa žilo ľuďom anajmä ženy mali pripravené "šúchi" do zeme už od mala.
Keď niektozomieral, nesmelo sa pri ňom plakať. Varili mu bylinkové odvary akropili ho svätenou vodou. Nemohlo sa zabudnúť ani na poslednépomazanie od pána farára. Keď už niekto zomrel, otvorili sa dvere čioblok, aby duša mohla vyletieť. Mŕtvemu zatlačili oči, aby neprivolalza sebou ďalšieho. Zastavili hodiny, zastreli zrkadlo, zapálilihromničku. Obliekli a obuli ho do najlepších šiat a topánok. Všetkýmdospelým mŕtvym dávali do ruky halier, ženám ruženec a motlitebnúknižku, mužom fajku, palicu, vreckovku. Keď mŕtveho vynášali z domu,tak vždy nohami napred a pri prechádzaní cez prach 3x oň pobúchali.Potom ho zaviezli do kostola a na cintorín.
Pred zlým sa ľudia zvykli chrániť udržiavaním rôznych zvykov a tradícií. Mali im tiež zaručiť úspech v živote a hospodárení. Takému niečomu sa môžte venovať, keď máte dosť času - u gazdu je to zima. Vtedy je deň kratší, roboty ja pomenej, rodina je častejšie spolu. Rozprávajú sa príbehy, zážitky a vymýšľajú kadejaké huncútstva. Večer na Barbou chodili lazeľi, barborki - malé deti okolo 13tich rokov pred každým domom zazvonili, vošli dnu a tam bez slov zatancovali - domáci ich odmenili jablčkami, orechami ... Mladé dievčatá chodili preoblečené za Lucie a s husím krídlom ometali príbytky a vyháňali z domu zlé sily. Veľká radosť bola spojená aj s Mikulášom ale hlavne na štedrý večer. Na štedrovečernom stole muselo byť po troške zo všetkého, čo sa na gazdovstve urodilo.
Na fašiangy chodili chlapci s maskou Turoňa - neviem čo to je ale vyzerá to ako také strašidlo, odrastený baran bez rohov ... alebo nepodarený brat toho lietajúceho psa z nekonečného príbehu :-)
Druhá drevenica je o dosť väčšia - teda musela v nej žiť o dosť väčšia rodina :-)
Potešil ma hlavne tento kredenc. Police sú ozdobené takým pekným ornamentovým papierom. Myslím, že nie je tomu tak dávno ale dal sa bežne za komančov kúpiť aj v papiernictve ... a doma sme tým mali olepené všetky police v špajzi s kompótmi :-)
V spodnej časti domu sú dve izby a vstupná komôrka. V podkroví boli ďalšie 4 izbietky - a to je slabé pomenovanie. Vyškou asi na meter sedemdesiat a dosť veľké na to aby sa tam zmestilo krásne okno :-) ...
... posteľ a nejaká komoda, ale dosť malé na to aby som tam chcel bývať :-)
... aj keď full service bol zaručený ... stačilo zazvoniť :-)
Ej ... Ďuri ... tak jak si vravel, tak je ... krásna je to dedina. Milí ľudia, chudobní jak kostolné myši, no s o to väčším bohatstvom v srdci. Ešte sa tu vrátime, ale teraz už poďme bo ženy určite už doma vyzerajú a my ešte toľký kus cesty pred sebou ...
