Pred 9 miliónmi rokmi vyhasol aj posledný lávový prúd a vzniklé vulkanity postupne zarástli najmä bukovými lesmi. V 1973 roku vyhlásili túto územie za chránenú krajinnú oblasť (CHKO). Rozlohou maličké územie (len 24687 ha) však má čo turistovi ponúknuť. CHKO sa skladá z menších prírodných rezervácií (Motrogon, Podstavka, Ďurova mláka, Morské oko, Vihorlat, Jedlinka, Mochnaty vrch, Roztoky, Malé morské oko, Lysák, Lysá, Drieň, Baba), kde platia rôzne stupne ochrany prírody. Celkovo je tu vybudovaných 88 km udržiavaných turistických chodníkov. Medzi dominanty patria hlavne samotný vrch Vihorlat (1075 m.n.m.), Sninský kameň a Morské oko. Práve o ňom je tento príbeh.
... dávno pradávno, keď človek ešte lozil po štyroch, na území terajšieho okresu Humenné a Michalovce, sa otriasla zem a vytryskla láva. Vznikli nechutné kopce a zopár miliónov rokov to tam celé tlelo a čmudilo. Ako tak pohorie chladlo, začali tam rásť najprv kroviny, neskôr stromy a vytryskli aj potôčiky. Šesť takých potôčikov stekalo do jednej rokliny, ktorú pravidelne zaplavovali. Vzniklo prírodné jazero - Morské oko. Neskôr sa človek rozhodol, že tam spraví priehradu. A veru aj spravil. Zahatal cestu potôčikom a vďaka tomu sa zdvihla hladina jazierka. Dnes je oko hlboké 25 metrov. Jazierko je obklopené nádhernými bukovými lesmi. K jazierku vedú lesné cestičky, avšak najjednoduchší prístup je z obce Remetské Hámre. Už cestou do dediny Vás privíta sám najvyšší - vrch Vihorlat.
Dedina je maličká, ale treba si dať pozor aby ste nezišli z hlavnej cesty, ktorá vedie priamo k Morskému oku. Mne sa to podarilo a zablúdil som. Ale na to som si už rokmi zvykol :-) Zavše sa pri tom blúdení zabavím, takže to niekedy fakt stojí za to. Aj teraz som zišiel zo správnej cesty. Šiel som úzučkou lesnou cestou, no za zákrutou ma prekvapila rampa a neostávalo nič iné, len vycúvať späť. Keď som našiel miesto, kde sa môžem otočiť, uvidel som v spätnom zrkadle nejaký pamätník. Beriem teda foťák a vystupujem von. Stačia mi však tri kroky a zisťujem, že tam nie som sám. Za pomníkom sa skrývajú 4 občania rómskej národnosti. Vravím si ... nestrať hlavu a nerob paniku. Zahral som sa teda na lesného správcu a pýtam sa čo tu robia. Odpoveď: "... len tak, ... ta ... oddychujeme ... ". Pýtal som od nich doklady. Odpoveď: "... ta my nič nemame ... ". Pýtam sa, či prišli kradnúť drevo. Odpoveď: "... ta dé mladý pánko ... my sme na výlete ...". Držiac v ruke fotoaparát im vravím, že to budem musieť nahlásiť a tom momente ich fotím a odchádzam. Bol som so sebou spokojný, situáciu som zvládol a v duchu som sa dobre pobavil. Apropo, pomník je venovaný pamiatke na šiestich brutálne zavraždených partizánov a jednej neznámej sovietskej partizánke.
Keď už nájdem správnu cestu, stretám takého železné prekvapenie. Lesnú železničku. Keď som bol malý chlapec, dedko mi rozprával ako sa cez vojnu ukrývali v lese a že do začiatku 2. svetovej vojny tam fungovala lesná železnička. V lese som objavil zvyšky koľají, no nikdy som nevidel vláčik. Ale teraz to už viem :-) Hneď vedľa je informačná tabuľa, ktorá čo to turistovi napovie o histórii dediny. Napr. o spádovom vodovode, vodnej elektrárni s Kaplanovou turbínou, alebo vodnou pílou, ktorá neskôr šlapala na paru :-)
Potom sa už štverám do kopcov. Cesta je udržiavaná, žiadne výmole, žiadne záplaty, žiadny pocit Bratislavy. Cestu lemujú z jednej strany vysoké bukové stromy, na druhej tečie úžasný potôčik. Obrazy, ktoré ponúka stoja za malé zastavenie.
Potôčik sa na každom kroku lomí, vytvára krásne vodopády a nádherné zákutia. Keď sa k tomu pridá mráz - o krásu je postarané.
Je krásne vidieť prírodu odpočívať. Leží si len tak, prikrytá pod bielou perinkou.
Keď sa už vyššie autom nedá výjsť, je ho možné odparkovať na rozľahlom parkovisku. Nik ho síce nestráži, ale zlodejov sa báť nemusíte. Kúsok od parkoviska je vybudovaná taká malá priehrada, ktorá má pomôcť zdržať vodu, hlavne na jar, keď sa topí sneh. Jednoduchá no predsa zaujímavá.
Následuje malý výstup. Od parkoviska k jazeru je to zhruba 800 m, ale zato so 60 m prevýšením :-) Cesta aj tu je opäť v lepšom stave než na dialnici D1.
Keď som po chvíľke dorazil k jazeru, najprv som ostal trochu prekvapený - nečakal som totiž, že bude celé zamrznuté. No prekvapenie rýchlo vystriedalo potešenie, lebo som zistil, že oko je krásne aj keď zmrzne :-)
Jediné čo nezamrzlo, bol výpust z priehrady. Chráni ho kovová mreža.
Okolo jazera je z jednej strany asfaltová cesta, tá vedie až k trom chatám a začína sa na nej náučný chodník, ktorý končí niekde až na Sninskom kameni. Sprievodné tabule Vám postupne vysvetlia vznik jazera - sopka prehradila potôčik - aké živočíchy žijú a aké rastliny rastú v CHKO Vihorlat. Keď prechádzate okolo jazera určite sa posadíte na niektorú z mnohých lavičiek. Len tak na chvíľku. Zastať, pokochať sa krásnou, nadýchať sa čistého čerstvého vzduchu, vyčistiť si myseľ, proste spraviť si pohodičku.
Lavičky nie sú síce v 100% stave, niektoré dokonca pomaly pohltí jazero, ale akosi patria k tomuto miestnemu koloritu. Je to predsa len východné slovensko. Všeobecne pokladané, za chudobnejšiu časť Slovenska a bolo by asi do oči bijúce, keby tam boli honosné mosadzné lavičky s nejakými tepanými vzormi ...
... ani táto nie je celá ... ale ... kto z nás je dokonalý? :-)
Niektoré sú o to krajšie, že pochádzajú priamo z týchto stromov ...
Niektoré lavičky sú krásne hoci si na nich už asi málokto oddýchne. Jednu nádhernú som objavil aj ja. Nevyzerá síce už ako lavička, ale nesie jedno nádherné posolstvo. Niečo, prečo sa na tomto svete oplatí žiť ...
Jedna z mnohých informačných tabúľ informuje: "V tejto časti národnej prírodnej rezervácie majú bukové porasty pralesovitý charakter". Neviem síce presne čo to znamená, ale asi to, že tie stromy sú hóódne staré. Skúste spočítať letokruhy ...
... alebo zrátať koľkotorák jeleň zhodil tieto parohy :-) ... hoci to tak nevyzerá, ale je to strom ...
Iné vyvrátil vietor, padnuté a zamrznuté pod hladinou čakajú na jar ...
Na iných zase rastú huby ...
Z niektorých už ostali len duté pne a ponúkajú nevšedný výhľad na oblohu.
Podaktorým prischla funkcia návštevnej knihy. Snáď sa ten strom povznesie sa nad ľudskou hlúposťou ...
... darmo, zima je zima, hoc snehu veľa nie je, mrazivý vetrík je tu ako doma a keď objavíte takéto schody vedúce k teplému čaju, hneď je vám veselšie ...
Priamo pri jazere sú tri chaty. Otvorená bola len jedna a aj tam bola len nejaká súkromná párty - no jeden čaj sa predsa len pre pocestného našiel :-) a zadarmo a s milým úsmevom ...
... a potom som dostal nápad - odfotil som si lístie vo vode :-)
Do jazera ústi šesť potôčikov. Prvý ...
Druhý ...
Tretí ...
Štvrtý ...
Piaty ...
Šiesty ...
Na prvý pohľad obyčajné potôčiky. Navyše nie sú po celý rok živé. Občas, keď sú veľké horúčavy, potôčik sa postupne stráca ... ale teraz ... veru nie. Teraz na jar (zima tohto roku ani nebola) je to iné. Sú plné života.
Potôčiky sú zanášané popadaným lístím a konármi. Voda sa cez musí predierať. No a keď sa k tomu pridá mráz ...
... a keď sa k tomu pridá aj človek, môže to vyzerať aj takto ...
... ja len dúfam, že na jar sa nájde v lesnom závode Sobrance zodpovedný človek a zorganizuje obnovu týchto malých drevených priehrad ...
... bola by škoda neudržiavať to ...
Cesta okolo jazera končí na druhej strane jazera. Asfaltka pokračuje kdesi do kopcov ... niekam :-) Ďalej sa teda musí lesným chodníkom, ktorý sa vinie okolo jazera.
Všade je kopec popadaných stromov, chodník musí byť občas doslova prerezávaný. Trochu mi to pripomenulo tatranské chodníky po nedávnej kalamite. Tu to však nie je také hororové. Skôr máte pocit, že tak má byť, že tak by to v "pralese" malo vyzerať. Mne sa to páčilo :-)
