Margitka: Ferko, Ferinko počkaj! Neleť tak!
Ferko: Poď Margitka, poď!
Margitka: Ale kam? Kam to ideme?
Ferko zastane a počká Margitku kým ho dobehne. Udychčaná hodí sa mu do náručia.
Margitka: Už nevládzem Ferko. Kam to ideme?
Ferko: Bude to prekvapenie, ešte pár krokov a budeme tam.
Po chvíľke, vraví Ferko.
Ferko: Margitka, teraz mi podaj ruky a zatvor oči. Sľúb mi, že ich neotvoríš, až kým Ti nepoviem. Sľubuješ? Je to veľmi dôležité.
Margitka: Dobre, dobre. Sľubujem. Len ma už toľko nenapínaj.
Povedala a usmiala od nedočkavosti. Ešte pár krokov. Ferko ju opatrne viedol za ruky. Potom zastal a vraví.
Ferko: Margitka, už môžeš otvoriť oči.
Ostal stáť a hľadel jej do tváre. Čakal na ten moment, keď zazrie tú krásu a on uvidí ešte väčšiu krásu v jej očiach,v jej prekvapenej a radostnej tvári. A dočkal sa, očká jej zaihrali šťastím, nadýchla sa toho krásneho vzduchu voňajúceho po čerstvo pokosenom obilí. Milovala tú vôňu, milovala ten čas, keď dozrelo obilie a na pole sa vybrala celá rodina. Všetci boli vtedy spolu. Odkedy jej zomreli rodičia a ona sa odsťahovala do mesta za priateľom, nebola doma. Teraz tam stála s otvorenými ústami, dívala sa a od šťastia jej po líci stekali slzy. Ferko tam stál a po celý ten čas ju pozoroval a ani si neuvedomoval, že slzy stekajú po líci aj jemu.
