Dedinka Vlkolínec je schovaná v kopcoch Veľkej Fatry, len pár kilometrov od Ružomberku. Nemôžte to minúť - informačná tabuľa Vás pekne nasmeruje. Potom to sú už len 3 km kľukatou úzkou cestičkou. Na jej konci Vás čaká zaslúžená odmena :-) nádherný pohľad na dedinku a ... jedna milá tetuška, ktorá vyberá vstupné :-). Ceny sú ľudové. 4 dospelé osoby + fotenie + parkovné = 200 Sk. Na počudovanie som dostal ešte aj nejaké klince aby som ich zatĺkol kdesi v dedine ... no ako som neskôr hľadal kde, nenašiel sa nikto, kto by mi povedal, kde ich treba zatĺcť.
Myslím, že takéto privítanie stojí za to ... v pozadí vrch Sidorovo.
Ak by aj žiadni domáci neboli doma, určite na Váš príchod niekto čakať bude. Dedinku zdobia totiž drevené sochy miestnych rezbárov - pastier s fujarou, mládenec skáčuci skrz vatru, dievča mútiace maslo, matka tíšiaca dieťa ...
Dokonca ani Janko Hraško nemôže chýbať :-)
A ja pevne verím, že čoskoro pribudnú aj ďalšie krásne kúsky ... len čo sa pán umelec prebudí :-) Neskôr nám s úsmevom na tvári vysvetlil, že odpoludňajší spánok je súčasťou výrobného procesu takejto sochy :-)
Dedinka je to jednoduchá. Jediná ulica, ktorá sa kľukatí do kopca a po oboch stranách ju zdobia malebné domčeky.
A jeden je krajší ako druhý.
Uprostred dedinky je pľac - námestíčko. Je tu veľký starý strom, pod ním lavička, tabuľa s oznamami a studňa. Navyše sa tu naša jediná cesta rozbočuje a jedna ulička smeruje ku kostolu, cintorínu a maličkej galérii.
V galérii sa nachádzajú rôzne maľby miestnych maliarov, drôtené sochy, ryté obrazy ale i výstava fotografií Petra Berčíka - rodáka z Brezna, človeka, ktorý sa celý život snaží okom objektívu zachytiť to čo zachytilo jeho srdce. Fotí jednoduchých ľudí z Horehronia, ich život, kultúru, tradície.
Na námestíčku narazíme aj na jeden domček, ktorý je sprístupnený verejnosti. Vravím to preto, lebo táto dedinka nie je skanzen. V týchto krásnych domčekoch stále žijú miestni obyvatelia.
Keď som pokračoval vyššie zazrel som celkom pekný domček ...
... tak som šiel pozrieť jeho pekný dvorček.
Proste bol krásny, tak som tam šiel a navyše bola tam aj ovca :-)
A tak si tam chodím ďalej a fotím ...
... keď tu zrazu ... zazriem pred jedným domom sedieť na lavičke na priedomí jednu starenku. Pomaly kráčam dvorom k nej a tvárim sa milo. Už, už som otváral ústa, že jej pozdravím ... keď v tom ma milá starenka predbehla a spustila ... že čo tam robím ... ako si dovoľujem chodiť po súkromnom pozemku ... toto je môj dvor ... či by sa mi páčilo keby mi ona behala po dvore ... no proste ... stál som tam ako obarený a s hanbou v očiach, lebo som si uvedomil, že som chybil a že naozaj som tam nemal čo hľadať. Ospravedlnil som sa jej, no dostalo sa mi len "milého" upozornenia nech sa to viacej neopakuje. Milá teta, ešte raz - Ospravedlňujem sa!
Cesta ďalej pokračuje do kopca a hoci sa zdá, že Vás tam už ďalej nič nečaká a že sa môžte vrátiť dole, opak je pravdou. Verte mi :-)
Možno viacerí si ešte pamätajú ako ich rodičia strašili kadejakými príšerami, bosorkami, len aby sme boli doma, nevystrájali a boli chvíľku ticho. Ani tu takáto bosorka nesmie chýbať. Vraj po nociach straší ľudí, ktorí sa tam ubytujú :-)
Kto sa vyberie ešte vyššie, neobanuje, pretože uvidí nielen posledný domček v dedine ...
... ale aj niečo, čo sa ináč ako nádherou nazvať sa nedá ...
Podľa mňa sa už len pre takýto pohľad oplatí trošku potrápiť do kopečka. Sadol som si na chvíľu do trávy a hoci som bol unavený dopoludňajším programom a cestovaním v tom momente bolo všetko jedno a mal som pocit, že už nemusím nikam chodiť, nič riešiť, starať sa o niekoho. Proste dokonalý pocit slobody a vnútornej radosti.
