Môj dedko oslavoval 75. narodeniny, tak sme sa stretli uňho doma. Sobota podvečer. Na oslave sú aj dvaja malí fešáci - Samuel (2) a Martin (3). Dedkovi pravnuci. Medzi nami staršími sa cítili akosi nesvoji a tak dedko hľadal nejaký spôsob ako ich zabaviť. Aj našiel. Našiel autíčko. V tom momente však netušil, čo sa ešte len bude diať. Autíčko dal najprv Martinovi - vpravo, ten sa s ním hral, pokiaľ Samko baštil šunku ... no len do chvíle, kedy si spomenul na slovíčko "moje". Potom sa nedal utíšiť až kým rodičia nepresvedčili Martina aby mu to auto požičal.
Ten súhlasil, ale s podmienkou ... "len na minútu" ... ale to nemal,lebo Samkovi minúta nič nevraví ... a je tam ešte to "moje" :-) Myslím, že v tých očiach je to jasne vidieť :-)
Jeden šťastný, druhý nešťastný. Jeden argumentuje, druhý si myslí svoje. Plač, nekonečné prehovárania aby sa hrali spolu. Nepomáha nič. Po niekoľkých dohováraniach, že "minúta" ešte neprešla sa Maťko na chvíľu upokojí, ale netrvá to dlho a situácia sa opakuje. Jednoducho smútok :-)
Keď sa konečne podarí presvedčiť Samka aby Maťkovi požičal auto, situácia sa opakuje, akurát v opačnom garde.
Kým sa dopracovali , k takémuto spoločnému posedeniu a hraniu ... prešla vari hodina a štvrť.
Niečo, úžasné sa ale stalo krátko na to. Pochopili, že hrať sa spolu môžu a dokonca, že sa im to páči. Začali síce dosť opatrne a s úškrnom :-)
... ale o to krajšie a úprimnejšie to pokračovalo :-)
Bolo priam úžasné sa na tých dvoch fešákov pozerať. Čo poviete? Proste taký je život :-)
