Tak sme sa rozhodli (ja a moja priateľka - už bývalá), že si kúpime spoločne byt. Priebežne sme hľadali na internete, vyvolávali realitkám, chodili na obhliadky. Hľadali sme starý byt, lebo na nový nebolo dosť peňazí. Časom nám však plat trocha narástol a tak sme začali uvažovať o novostavbe. No nikdy sa nám nič nepáčilo. Rozhodnutie kúpiť starý či nový byt sa menilo ako počasie vo Vysokých Tatrách.
Keďže v rámci mojej práce navštevujem rôzne firmy, priebežne som sa vždy spýtal, či voľakto nemá na predaj byt. Márna snaha, až raz sa mi jedna zákazníčka sama ponúkla, že má na predaj 3-izbový byt v Petržalke. Bol v pôvodnom stave, čo nám vyhovovalo za cenu, ktorá už v tom čase bola super. Byty vtedy išli po 1,9 mil., nám ponúkla cenu 1,7 mil.. Tak sme teda súhlasili. Šli sme si ho obzrieť. Všetko bolo ok.
Byt mal len jeden nedostatok, bývali v ňom podnájomníci. Bolo to v októbri 2005. Dohodli sme sa, že do konca roka by si našli iný podnájom. Tak sme čakali. Koncom decembra som milú pani kontaktoval, čo a ako s bytom. A tu sa to začalo. Podnájomníci tam ešte stále bývali. Vraj si nič nenašli, lebo boli sviatky, kopec práce v robote a tak. Keďže to je naša zákazníčka, poznal som ju a tak som jej veril, keď sme sa dohodli, že to v dohľadnej dobe doriešime. I stalo sa, že o dva týždne som ju znovu kontaktoval. Bol som rád, že podnájomníci sa odsťahovali. No vznikol ďalší problém - a to - milá pani bola zrazu maximálne vyťažený človek. Keďže pracuje v zahraničnej spoločnosti a boli termíny rôznych uzávierok tak som sa ju snažil chápať, že sa nevieme stretnúť.
Zašiel som aj k nim do firmy. No tam sa nechcela som mnou o predaji bytu baviť. Nechcela aby o tom predaji vo firme niekto vedel. Bolo mi to divné. Ale čakali sme. Medzitým sme už prestali hľadať ďalšie byty. Boli sme si istí, že je to seriózny človek a že čoskoro budeme zaneprázdnení prerábaním a zariaďovaním bytu. Mali sme vybavenú hypotéku. Všetko nachystané. Priateľka začala byť nervózna. Dokonca jej aj raz zavolala. No milá pani ju tak domotala, že mala dokonca výčitky svedomia, že ju otravovala. Dokázala ju presvedčiť aká je zaneprázdnená, že má nekonečné uzávierky, audity, že sa jej sučka okotila, že nespí po nociach ... Písali sme si maily. V nich ma ubezpečovala vždy o skorom doriešení predaja.
Nakoniec sme sa rozhodli pre posledný zúfalý pokus. Pozvali sme ju do pizzerie. Volal som jej na obed. Súhlasila so stretnutím, dohodli sme sa kde a obaja sme ušli z roboty aby sme boli načas na mieste. A tak sme čakali. Keď už meškala polhodinu, tak som jej volal. Nikto nedvihol. Poslal som jej SMS. Nikto neodpísal. Tak sme si objednali pizzu a stihli ju aj zjesť a porozprávať sa. Znovu som jej zavolal. Tentokrát sa na druhej strane ozval hlas - jej manžel, ktorý milú pani ospravedlnil, lebo že vraj je na audite. Zrazu z ničoho nič o ôsmej hodine večer sa jej priplietol do cesty nejaký audítor ... Nemal som chuť tomu pánovi ani vynadať. Odvtedy sa neozvala, nenapísala, nevolala k nám do firmy.
Čo ale prinieslo mne toto dobrodružstvo? V prvom rade mi frajerka dala kopačky, už bola z toho znechutená. Za ďalšie vzrástli ceny bytov - starých aj nových - takmer o 200 až 300 tisíc a napokon zdraželi hypotekárne úvery. Takže momentálne som tam kde som aj začal - bývam v podnájme v jednoizbovom byte.
P.S.: Pozdravujem "milú" pani Hierwegovú. Býva v Kuchyni v rodinnom dome. Predávala byt na Macharovej ulici 5 v Petržalke (za Novým mostom - cez cestu oproti benzinke).
