... keď snívam

Keď som sa ráno zobudil ani som len netušil, že sa mi tento deň tak vryje do pamäte. Začal úplne obyčajne. Vstal som ešte pred budíkom, lebo nejaký vrabec si povedal, že si sadne do môjho otvoreného okna a začne si ďobkať do kúsku kôrky z chleba z včerajšej nedojedenej večere. Bolo to napodiv príjemné zobudenie a tak príjemne aj zbehol deň. V práci som bol prvý a na moju veľkú radosť šéfka si v ten deň vybrala dovolenku. Nudný začiatok týždňa mi pripadal byť nejako v pohode. Tento pocit netrval dlho. Pred odchodom z práce som mal zvláštny telefonát. Utajené čísla nezdvíham, no na druhé nekonečné zvonenie som to zdvihol. Najprv ticho, po chvíľke som začul tichulinký vzlykok - ženský vzlykot. Ten postupne nabral intenzitu a prešiel do plaču. Už som to ďalej nedokázal počúvať a prosil a šeptal som do mobilu a snažil sa ten hlas upokojiť. Napodiv som nemusel dlho šeptať a plač ustal. Žena sa ozvala a riekla mi svoje meno, ulicu a zložila. Chvíľu som tam tak len stál, uprostred námestia s mobilom v ruke a snažil sa pochopiť čo sa vlastne stalo. Napadlo ma, že zavolám políciu, udám im meno a adresu a pôjdem spokojne domov. No spravil som niečo úplne iné. Zamieril som podzemnej garáže kde som parkoval, hneď za námestím a vybral sa cez most na tú adresu z mobilu. Bol to dom akých je v meste na desiatky. Dom s opadanou omietkou, postriekaným stenami, strechou pokrytou škridlami. Svietilo sa len v jedinom okne. Zaparkoval som a podišiel k mohutnej dubovej bráne. Zabzučanie elektrického otvárania dverí ma uistil, že som správne a že som zrejme očakávaný. Kráčal som pomaly hore schodmi a snažil sa rozlúštiť v tme nápis na menovkách. Vtedy som si pomyslel, že vôbec nemám strach. Prišiel som až sem a až teraz začínam premýšľať, že to môže byť nebezpečné. No nemal som čas viac o tom premýšľať. Kráčal som hore schodmi až som zazrel blikajúci lúč svetla vychádzajúci z poodchýlených dverí. Bolo počuť jemné praskanie. Jemne som sa dotkol dverí, ktoré sa odchýlili a ja som pocítil závan príjemného tepla a v ňom zamiešanú jemnú škoricovú vôňu. Vošiel som mĺčky dovnútra a privrel za sebou dvere. Ocitol som sa dlhej chodbe, ktorá končila v rozľahlej izbe. Trónil jej prekrásny krb z červených tehál. Bol v ňom rozložený oheň, ktorý príjemne horel a ožaroval celý byt. Oproti krbu bolo obrovské kožené kreslo s vysokou opierkou a keby som nezačul jemné šuchnutie tak by som si ani nevšimol, že tam sedí nejaká žena odetá do saténového županu. Podišiel som bližšie aby som nestál za chrbtom a chcel som pozdraviť. V momente ako som otvoril ústa a chcel prehovoriť natočila svoju tvár ku mne a ja som ostal ticho. Pohybom ruky mi naznačila aby som si sadol k nej. Bol som nesvoj a chvíľu som nevedel, či si zložím kabát a či si sadnúť v ňom. No bolo teplo a ja som si ho zložil. Nesmelo som sa usadil a kútikom oka sledoval jej ladnú krivku obnaženého stehna. Po celý ten čas ma pozorovala. Cítil som jej pohľad. Počul som ako dýcha. V momente ma striaslo a súčasne ma oblial pot. Povedal som si, že sa musím premôcť a niečo podniknúť, spýtať sa čo tu robím a kto vlastne je a ako jej môžem pomôcť, prečo ma volala. Hlavou sa mi preháňali tieto myšlienky jedna za druhou. Konečne som nabral odvahu, zdvihol zrak a pozrel jej do tváre. Uvedomil som si aká je drobučká. Takmer sa strácala v tom obrovskom kresle. No nedalo sa ju prehliadnuť. Kedysi jej kraľovali dve drobné očká tmavé ako úhoľ a v nich plajúce dva plamienky plné života. Lietali jej každú chvíľku niekam inam. Po lícach rozmazaný make-up od sĺz vyvierajúcich z tých malých tmavých očí. Pery, inokedy iste tak žiadúce pery, boli dohryzené a bez kvapky krvi. Sedel som a hľadel na ňu v nemom úžase. Pristihol som sa, že si uvedomujem aká je krásna. Nádherná bytosť bola schúlená v rohu kresla. Niečo mi však nesedelo. Ruky mala drobučké a cez kožu na nich presvitali žily. Rýchlo dýchala. Potom zrazu vstala. Ladným krokom prešla do vedľajšej miestnosti. Keď z nej vyšla bolá náhá. Rýchlo prebehla chodbičkou do kúpeľne. Dvere sa zavreli. Sedel som a hľadel do plameňa, ktorý tancoval v krbe. Rozmýšľal som čo spraviť, či by nebolo rozumnejšie teraz odísť keď v tom vyšla z kúpeľne. Mala na sebe biely župan. Mokré vlasy sa jej spojili do hrubých pramienkov. Jej pohľad sa zmenil. Zazdalo sa mi, že som zazrel letmý úsmev a konečne padlo prvé slovo. "Pomôžeš mi?", spýtala sa a naznačila mi pohybom aby som ju nasledoval. Šli sme do kuchyne. Otvorila rúru, vybrala dva stredne prepečné steaky a položila na taniere. Z chladničky vybrala už pripravenú zeleninu. Taniere som ich zaniesol do izby. Keď sa vrátila, držala v ruke fľašu červeného vína a dva poháre. Otvoril som ju a rozlial do pohárov. Bez slov sme začali jesť. Ticho prerušilo iba kratučké štrngnutie pohárov. Hltavo jedla a pritom mi pozerala do očí a ja som nevedel odtrhnúť zrak z jej očí. Vôbec som ju nepoznal no v tom momente som očami hltal každý jej pohyb. Uvedomoval som si blízkosť neznámeho človeka, ktorý ma dokonale zaujal. No začal som sa obávať okamihu keď dojeme. Vedel som, že ten okamih príde a ja sa budem musieť rozhodnúť. Dojedli sme a fľašu vína dopili. Vstala, odložila taniere. Keď sa vrátila zhasla sviečky a stúpla si predo mňa. Vložila svoju dlaň do mojej. Bola maličká, drobučká. Silno ma nimi zovrela ja som v tom okamihu vedel, že spravím čo bude chcieť. Premohla ma svojou tajomnosťou. Odtiahla do spálne. Šiel som, nemal som síl odporovať. Bolo tam príjemné prítmie, miestnosť osvetľovala len jedna vonná svieca. Voňala škoricou. Tak voňali aj jej vlasy keď mi padali do tváre. Jej horúce telo bolo posiate drobučkými chĺpkami. Tancovalo v sladkom nežnom vášnivom rytme. Keď som sa ráno zobudil, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil čo sa stalo. Niečo však nesedlo. Bol som vo svojej posteli, vo svojom byte, sám. Pousmial som sa, lebo mi došlo, že to bol len neobyčajný sen. Nezobudil ma žiaden vrabec, bola streda, šéfka bola v práci. Nič neobyčajné až večer. Sedel som na lavičke na Hlavnom námestí, keď mi zazvonil mobil - neznáme číslo a v slúchadle neznámy plačlivý ženský hlas ...