... úprimné ďakujem

Celý deň mám nejakú smutnú chvíľku. Ľahnem si do trávy no necítim zem pod nohami. Je tma a ja sledujem ako sa na oblohe zažínajú hviezdy. Do uší sa derie tichá melódia. Som hladný a po tvári mi stekajú potôčiky sĺz. Snažím sa vyštverať z hlbokej priepasti a ide to veľmi pomaly. Pýtam sa Boha či je dôvod prečo som tu, no už dlho sa so mnou nerozpráva. Som tu aby som len tak prežil život bez cieľa? Narodil som sa vôbec do správnej doby, keď tejto vôbec nerozumiem. Je strašne veľa vecí, ktorým nerozumiem, ale čo nechápem sú ľudia čo si dokážu ubližovať, nie ublížiť - ubližovať a permanentne. Koľko tvári uzrieme za svoj život? A koľkým z nich sa prihovoríme, pozdravíme, usmejeme sa? Ešteže sa medzi tými tvárami občas nájdu aj také, ktoré neváhajú a zdvihnú oči a Vám už nedá odvrátiť od nich zrak. Sú už vo Vašich očiach, mysli a niektoré sa zaryjú až do duše. Z každej Vám niečo ostane, možno krásne a zároveň zvláštne. Ja som na takýchto tvárach závislý. Možno to ani netušia - možno som im to nikdy nepovedal - ale mám ich rád. Ďakujem.