... celý život je zábava

kapitola prvá - batoľa ... ešte som vôbec nič nespravil a už som bol bitý. Pán doktor ma chytil za nohy, dvihol do prievanu a plieskal po zadku až som začal vrieskať a potom ma sestrička s poriadnymi prednosťami začala čičíkať tak som pri pohľade na tie prednosti celkom onemel, dokonca som si po kúpeli mohol jednu tú prednosť pocmúľať :-)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

... a tak som sa narodil. Vraj to bol významný pôrod, lebo sa v ten deň narodil aj vodca veľkej socialistickej revolúcie - súdruh V.I. Lenin, mamka dokonca dostala bonbonieru. Domov ma priviezli na žiguláku. Veľká sláva a všetci na mňa robili kuku kuku a ťuťuli muťuli až som to nevydržal a pustil do gatí. Nevadí, všetko som mohol, všetko bolo maximálne jednoduché, stačilo trochu zdvihnúť hlas, máličko poplakať a mam som všetko po čom moja malá dušička bažila. Rodičia sa snažili, naučil som sa chodiť a okrem plakania som si osvojil aj reč. Prvé slovo som vyslovil v momente keď sa na dvore objavil zelený žigulák - prvé slovo bolo auto.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

kapitola druhá - dieťa 

Ďalšie obdobie je už to na ktoré si spomínam a nemusím si vymýšľať. Prvá cesta do škôlky bola hrozná, prereval som snáď celý deň. Aj tak je to dosiaľ najkrajšie obdobie môjho života. Na chleba s maslom a cukrom, na bielu kávu, na čučoriedky a černice čo nosil dedko, keď sa vrátil s Malinou - našou kravou z paše domov, na to sa jednoducho zabudnúť nedá. Na drzého kohúta čo do mňa vždy podskakoval až kým nedostal palicou po hlávke a potom už len chvíľu krúžil dookola a potom sme mali na obed slepačiu polievku. Spomínam ako sme cestou do škôlky šli cez ovocný sad, skákali do obrovských kôp lístia a v zime zase sme šli cez zamrznutý potok a objavili každý zamrznutý kúsok ľadu. A v škôlke som sa prvýkrát zaľúbil - presne na mikuláša - chytila ma za ruku a ťahala k Mikulášovi po darček, lebo ja som sa ho bál. "Chodili" sme spolu kým som sa raz poobede nepocikal a všetci sa mi smiali. Ešte že sme už išli do školy. Prvý deň, prvýkrát v školskej lavici, prvý zošit, prvá ceruzka, prvý peračník, druhá frajerka. Zoznámili sme sa keď sme zotierali biele čmáranice na tabuli. Tak som mal opäť frajerku až kým som jej atramentom neofŕkal blúzku. To bolo plaču. Kým ona plakala ja som v riaditeľni dostával svojích 5 a dvadsať na zadok - trsteničkou nie ... riadnou gazdovskou palicou. Klobásky na zadku som mal ešte dva týždne. Najradšej som mal keď trebalo riaditeľovi niečo spraviť. Raz to bolo drevo, čo trebalo uložiť, raz uhlie, raz auto umyť. To boli najlepšie vyučovacie hodiny. Aj sme dostali po korune - niekto si kúpil za to Pedro a niekto kusovku. Po čase som sa stal iskričkou a dostal som aj preukaz a odznak. Keď si už o mne mysleli, že som dostatočne zmagorený, tak ma obliekli do takých čudných šiat a šiel som odrecitovať nejakú básničku na námestí pred stovkami iskričiek a všetci po mne opakovali. Keď som skončil, tak nám uviazali pod krk takú červenú šatku, zaspievali sme hymnu a pochodovali po celom námestí s lampiónmi a červenými zástavami. Vykračoval som hrdo vpred až kým som nezistil, že kráčam sám so zástavou nejakou neznámou uličkou. Keď som sa vrátil na námestie, už tam nikoho nebolo a mne pribudla v žiackej knižke poznámka na celú stranu a na zadku zopár šmuhov od otcovho opasku.

SkryťVypnúť reklamu

kapitola tretia - dieťa puberťák 

Jedného dňa ma naši vzali do mesta. Tam mi nejaký fotograf svietil do tváre a potom mi dal 4 fotografie. Jednu som dal mame do peňaženky a druhú som nalepil na preukážku na školský autobus. Ďalšie štyri roky som cestoval do susednej dediny do školy. Tú školu som nemal rád. V našej triede sedel evidentne starší žiak evidentne tmavšej pleti s evidentými štyrmi stehmi pod okom. Moja horká krv vyvrela pri jednej šarvátke a spolužiakovi pribudli na tvári ďalšie tri stehy. Odvtedy som bol neustále v strehu a čakal útok z každej strany. Okno na záchode ma párkrát zachránilo pred jeho hnevom. A potom ten šofér autobusu. Toho som tiež nemal rád. Vždy po nás kričal, že keď nebudeme ticho tak vezme sekeru a všetkých nás tu postrieľa. Vtedy som si nad tým asi týždeň lámal hlavu, ako je možné aby sekera strieľala. No, pochopil som. U kamaráta v stodole sa konala párty. Slivovica, rum a pivo tieklo prúdom, vtedy som pochopil, že možné je čokoľvek. Keď som sa už už chystal na strednú, tak prišli za šoférom takí chlapci v zelených uniformách nech im nafúka balónik a potom sme museli vystúpiť z autobusu, lebo si šóféra vzali so sebou. Vraveli, že ide na výlet. Musel to byť ale dlhý výlet, lebo potom nás vozil už iný šofér. Keď som tak raz smutne sedel v suteréne v šatni, tak sa z druhej strany mreží niekto oprel o môj chrbát. V momente sme sa otočili a hľadeli si len tak chvíľku do očí. V tom šere jej blikali ako ohníčky. Odvtedy som jej smel nosiť aktovku domov. Dokonca som jej smel kupovať aj žuvačky a kindervajcia a samolepky a sponky do vlasov a limonádu v sáčku až kým sa jeden spolužiak nerozhodol, že jej bude on nosiť tašku domov a kupovať všetky tie veci. Bol som veľmi smutný, no nemohol som nič robiť, mal väčší sval a tak mi ostali len oči pre smútok.

SkryťVypnúť reklamu

kapitola štvrtá - dieťa frajer 

Stredná škola mi otvorila nové obzory. Tu som sa stretol prvýkrát s ... nebojte sa nie ďalším dievčaťom, aj keď ... snáď neskôr, ... s takou plechovou krabičkou a ďalšou krabičkou čo mala sklíčko a tam stále niečo blikalo. Keď niekto napísal asi sto riadkov, tak to na tom sklíčku ukázalo napr. domček. Neskôr mi vysvetlili, že to je počítač. Na najbližšie 4 roky si ma úplne získal. Ale aby sme sa vrátili k tým dievčatám. Jedna by sa predsa len našla - naša triedna. Ta to bola bohova ženská. Zatvor oči a predstavuj si .... najprv počuješ len dupotať býka za dverami, chvíľu je potom ticho, počuješ len odfukovanie, potom sa otvoria dvere, niečo ako brucho sa vtlačí do dverí, potom dlhý nos, potom nohy a až potom vôjde triedna. Prezrie si Vás svojími teroristickými očami a potom už len spŕška výčitiek prečo som sa neučil, lebo stojím pri tabuli a zase nič neviem. Tak to ide deň čo deň. Ešte stojí za zmienku hodina Občianskej náuky - to si najprv uvedomíte, že niečo nie je v poriadku a zrazu zistíte, že profák už je 2 minúty v triede a nervózne pobehuje keď v tom zastane, zdvihne prst a zahlási, že v prvej časti si nás vyskúša, v druhej preskúša a v tretej preverí naše vedomosti. Po desiatich minútach trápneho mlčania pred tabuľou sa ma spýta, či je lepšíe kúpiť 2pásmový alebo 3pásmový reproduktor a s jednotkou si sadám do lavice. Mohol by som tu ešte spomenúť aj ruštinu, cez ktorú som chodil profákovi podávať športku, alebo matikárku, ktorej sme pozerali buď pod sukňu, alebo do výstrihu, alebo aj oboje naraz, záležalo od toho, či mala minisukňu, alebo príliš odvážny výstrih. Najlepšie však boli voľné hodiny, lebo hneď cez cestu bol mafiánsky bar. Raz som na hodine informatiky našiel pod myškou lístoček a na ňom text: "Som nadržaná myš, nechceš ma mačkať?". Nikomu som nič nepovedal, ale na konci hodiny som nechal pod myškou lístoček s odkazom: "Som nadržaný kocúr, ak Ťa nájdem, tak sa teš!". To bol začiatok ďalšieho romániku, ktorý trval cca polroka, až kým sa jeden z týchto lístočkov nedostal do rúk našej triednej. Tá samozrejme nepochopiac, že nie je určený pre ňu, vyvolala škandál a začalo sa vyšetrovanie. Celá záležitosť sa dostala pred riaditeľa, bývalého detektíva, ktorý v priebehu dňa zistil, kto, čo, ako a poobede sme už obaja, ja i moja milá stáli na koberčeku s tvárou plnou rumenca. Keď to oznámili rodičom, románik skôr skončil ako mohol začať.

SkryťVypnúť reklamu

kapitola piata - dospelé dieťa 

Potom som sa musel odsťahovať z domu, lebo som si vraj poslal prihlášku na vysokú školu a nejakým nedopatrením ma vzali. Sám a stratený, tak som sa cítil, v cudzom meste. Najlepším kamošom mi bol jeden chalan z Kirgizska a ten mal ďalšieho kamaráta z Ruska. Volali sme ho Vodka. Najlepšie chutil s praženicou a kyslými uhorkami. Raz večer zorganizoval Kirgiz veľkú párty a došli aj iní rusky hovoriaci druzja a nejaké dievčatá. Tí rusi vytiahli vodnú fajku a stále niečo pálili. Potom sa všetci smiali a jeden si aj niečo zohrial na lyžičke a potom si to vpichol do žily. Myslel som si, že je diabetik, ale nad ránom zrazu niečo v izbe začalo ostro svietiť a ja som nič nevidel. Niekto na mňa hrozne kričal a ovalil po hlave. Keď som sa prebral, posadili ma na stoličku a stále sa voľačo vypytovali. Potom ma policajné auto zaviezlo späť na internát. Kirgiza som už viac nevidel. Tak som si chcel nájsť nových kamarátov. Na výške som sa prvýkrát stretol s internetom. To Vám bol zázrak a ja som nemal potuchy čo to môže byť. Po čase som sa s ním vedel porozprávať a on sa tváril, že mi rozumie, spoznal som tam jedno dievča - na internete. Stretnutie bolo na spadnutie, tak som sa šiel posilniť. Večer dopadol fajn. Až na druhý deň som zistil, že je možné mať svalovku aj na jazyku. Koniec koncov, bol som zaľúbený až po uši. No SMSka ma uistila, že zaľúbený som len ja. Druhý ročník ma prekvapil, všetko totižto šlo ako po masle až na štatistiku a jej hlavnú predstaviteľku, neskutočnú ženu - harpiu, xantypu s výzorom anjelika. Jediný predmet, ktorý som si prenášal do ďalšieho ročníka. No druhý ročník priniesol ešte jedno prekvapenie - ju. Stretnutie na talkeri a náhodne stretnutie vo výťahu chceli aby sme sa dali dokopy. Bungee syr v internátnej jedálni spečatil naše ďalšie spoločné putovanie. Po istej dobe však začala hľadať lásku v inom náručí. A možno ju aj našla, lebo vzala si aj zubnú kefku.

kapitola šiesta - dieťa vojak 

Po výške ma zastihla vojna. Zo začiatku to bolo kruté. Žiadny mobil, žiadny kontakt s okolím, žiadne návštevy. Iba cvičenie, behanie, strieľanie, čistenie dlážky. Prvý mesiac to niektorí nevydržali a kapitán, ktorý kontroloval sprchy tam našiel dvoch vojakov čo sa hrali hru "Zodvihni mydielko". Pekne ich na druhý deň predstavili a šli domov. Ďalšie mesiace boli o ničom. Iba služby, čistenie zemiakov a občas nejaká nakladačka. Raz jeden, ledva na nohách stojací major prišiel za mnou a vravel niečo o tom, že som ING (I Nadaľej Glupy), a že mám ísť s ním. Odvtedy ma kamaráti volali štábna krysa. Asi preto, že som sedel v teplúčku, zatiaľ čo ostatní zbierali kamienky, alebo hrabali lístie zo stromov. Mal som k dispozícii auto a voľné víkendy. No vytrpel som si dosť, lebo major bol ožran najvyššieho kalibru. Všetka práca bola na mne. Raz sa postavil a potom sa zrútil na zem. Odviezli ho prešovskí mäsiari do nemocnice. Mozgová porážka v 35ťke. Nebyť dobrého vojaka Švejka, ako sme volali veliteľa útvaru, ktorý mu vybavil špičkovú kliniku, tak by ho v tej mäsiarni aj rozporcovali.

kapitola siedma - stále dieťa

No 9 mesiacov uletelo ako voda a vojenčina skončila. Bratislava ma privítala opäť s otvorenou náručou. Šak východňari sú v Bratislave vítaní vždy. Odvtedy je sranda každý deň. Ale to už je kapitola, ktorú ešte len napíšem.

Ján Ontkoc

Ján Ontkoc

Bloger 
  • Počet článkov:  85
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  On my mindVzťahySnaha o poeziuPostrehyTúlavé topánkyNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu