
Vďaka mojej manželke, ktorá sa už roky venuje výskumu prečo sme rozdielni ako ženy a muži, v čom tie rozdielnosti majú pôvod a na čo všetko majú dopad a vplyv, som mal možnosť dostať sa do blízkosti viacerých skupín detí, adolescentov aj dospelých, ktorí sú v niečom odlišní od väčsiny, či už to boli nadpriemerne intelektovo nadaní jedinci alebo ich opačný protipól, alebo v posledných rokoch autisti (v celom spektre autistických porúch).
Cez jej výskum som sa následne spolu s ňou dostal aj na rôzne konferencie, sympózia a stretnutia, kde sa hovorilo o problematike týchto skupín. A takmer vždy sa tam spomínali aj tie dve "zaklínacie" slovká z nadpisu - v prvých rokoch skôr integrácia, v posledných rokoch skôr inklúzia. Priznávam bez mučenia, že zo začiatku som mal iba nejasnú predstavu, v čom presne je medzi tými slovami z hľadiska praktického života rozdiel a ani počúvanie múdrych prednášok a čítanie múdrych príspevkov v knihách či časopisoch mi nedávalo jednoznačnú a zároveň jednoduchú odpoveď na túto otázku. Toto poznanie prišlo. A prišlo aj poznanie, koľko námahy a peňazí sa investuje do najrôznejších programov, výskumov, projektov a neviem čoho ešte na tému integrácie/inklúzie (a to teraz nešpecifikujem ktorej skupiny). Lenže spolu s tým všetkým sa mi vynorila iná, nástojčivejšia otázka: sú tie projekty, programy, aktivity a akcie zamerané na skutočnú podstatu problému, na skutočnú cieľovú skupinu?
Otvorila sa celá reťaz ďalších otázok. Aká je príčina, že potrebujeme nejaký program či plán na to, aby sme niekoho (jednotlivca alebo skupinu) integrovali/inkludovali? Nie je náhodou skutočnou príčinou fakt, že ho najprv niekto "vylúčil" odkiaľsi - a teda nie to, že on sa "odintegroval"? A ak je to tak, čo je príčinou, že (sme) ho vylúčili? Lebo nás, druhých, bolo viac? Tak prečo my, tí druhí, teraz hľadáme pre neho (nich) nejaký spôsob, ako ich dostať naspäť medzi nás? Nebolo by správnejšie a cielenejšie robiť programy a projekty, ktoré by naučili nás, väčšinu, nevylučovať nikoho zo svojho spoločenstva? Tak som sa v rámci niektorých konferencií a stretnutí v diskusii spýtal rôznych odborníkov, kde sú tie programy pre nás, tzv. normálnu časť populácie (väčšinou sme naozaj kvantitatívnou väčšinou)? Na moje prekvapenie, častejšie moja otázka odborníkov zaskočila. Všeobecné tvrdenia, že tá väčšina to vie, chápe, rozumie alebo že sa dokáže sama patrične prispôsobiť a správať, sú pri pretrvávajúcom probléme s integráciou/inklúziou skôr zakrývaním si vlastných očí ako reálnym pochopením podstaty (imho). Lebo denno-denná realita ukazuje niečo iné.
Vrátim sa k nadpisu, resp. najprv jeho druhej časti (koho? kam?). Môže väčšina "diktovať" menšine, ako sa má menšina integrovať do väčšiny, keď ju navyše najprv sama vylúčila? A vie to vôbec? Nemala by radšej väčšina samu seba naučiť tolerovať rozdielnosti a nevylučovať nikoho? Prečo chceme silou-mocou meniť tých druhých?
A záverom k tým prvým dvom cudzo znejúcim slovám z nadpisu. Nebolo by jednoduchšie namiesto komplikovaných programov a projektov pre integráciu alebo inklúziu pre menšiny urobiť jeden univerzálny projekt pre väčšinu s názvom Tolerancia? Alebo hoci aj rýdzo slovensky - úcta a slušnosť?