Jeden z nás
Je mlčanie prejavom tolerancie? Existencia (medzi)ľudskej zloby a zla (niekedy až za hranicou pochopiteľnosti) implikuje otázku, či naozaj platí resp. má platiť slovné spojenie "božské ticho". Nemal by v okamihom prejavov zla práve naopak znieť "božský krik"? Alebo má byť odkazom toho ticha práve prejav skutočnej tolerancie, rešpektovania slobody toho druhého aj za cenu jeho zlého rozhodnutia či konania? V tejto súvislosti sa mi vždy vybaví otázka holokaustu a existencie koncentračných táborov (ale takisto aj gulagov či iných táborov smrti). Tam bolo zlo "vyčírené" až k samej podstate, v takej podobe a do takej miery a rozmerov, že sa to vymyká ľudskej schopnosti to chápať a uveriť tomu - a napr. rabíni sa celkom pochopiteľne (či aj oprávnene, nie som si celkom istý, vzhľadom na ich vzdelanie a múdrosť) pýtali, kde bol Boh a prečo "mlčal", keď sa to dialo. Lenže vtedy, hoci lepšie by bolo povedať ešte predtým, mlčali najmä ľudia...
Ako tolerantne dosiahnuť, aby tolerancia "prevalcovala" v spoločnosti netoleranciu (a zlo)? Hovorí sa, že na to, aby zvíťazilo zlo stačí, aby dobro "spalo" resp. bolo ticho. Nespiace, nemlčiace dobro ale neznamená, že bojuje so zlom jeho zbraňami, ale to, že koná vytrvalo dobro, aj vtedy, ak mu to zlo neustále ničí jeho výsledky. Dobro vytláča zlo nie tým, že likviduje zlo, ale tým, že "obsadzuje" územie, aby tam nemohlo zlo, netolerancia vôbec vzklíčiť. Keby som to chcel veľmi, veľmi zjednodušiť, povedal by som, že stačí nás všetkých naučiť konať dobro, byť tolerantným a konať tak - a netolerantnosť nie že zanikne, ale ani vôbec nevznikne. Ale svet a ľudia nie sú jednoduchí, takže asi treba ísť inak, step-by-step, aj vtedy, ak sa zdá, že občas iba prešľapujeme na mieste. A dôležité je nájsť miesto, odkiaľ vykročiť a kráčať (ponúka sa rodina ako miesto vhodné na štart, ale nechcem týmto slovom vyvolávať diskusiu, čo to rodina je, koľko má mať členov a akého pohlavia, chcem iba naznačiť, že to má byť spoločenstvo, kde sa dajú vidieť, odpozorovať a vštepiť princípy komunikovania a interakcií medzi rôznymi ľuďmi v čase, keď sa to zapisuje kdesi hlboko do mozgu, vedomia a svedomia a vytvorí stabilnú bázu osobnosti). Druhé dôležité je pred vykročením určiť správny smer (uff, škoda, že toto slovo začína na Slovensku v sebe niesť negatívny náboj a význam, ale čo už). A po tretie (moja stará obohraná pesnička) - uvedomiť si, že pri tom kráčaní sa treba obzerať po okolí, po iných kráčajúcich alebo stojacich a nebežať bezhlavo a nevšímavo silou-mocou a čo najrýchlejšie dopredu. Práve tie interakcie s inými, aj za cenu zastavení, sú okamihmi, kedy otestujeme svoju toleranciu, svoju schopnosť komunikovať a spolunažívať s inými v dobrom. A plníme svoju cestu a aj cesty iných skutkami, ktoré sa počítajú, ktoré plnia spoločnosť a svet dobrom a nenechávajú priestor, kde by sa mohli "usadiť" netolerancia a zlo.
Kvalita väčšiny sa meria kvantitou menšiny - a sú v nepriamej úmere.
Kvalita tolerancie sa meria kvantitou zla - a tiež sú v nepriamej úmere.
P.S. Keď som hľadal nejaký ilustračný obrázok k textu, väčšinou bola na nich menšinovosť naznačená výraznou odlišnosťou, (napr. tým, že jeden z "davu" bol inej farby, tvaru, druhu), ale mne sa viac páčil tento, lebo lepšie vyjadruje tú inakosť-neinakosť, ktorá očakáva od nás tolerantý prístup - rovnaká farba, tvar, druh lepšie naznačujú, že ON je jedným z nás, je MY.
