Každý z nás sa denne stretáva s rôznymi gestami, symbolmi a počuje či vysloví nejakú všeobecne známu vetu, porekadlo, výrok alebo múdrosť, ktorú sme prevzali od našich predkov. Tieto symboly, gestá a múdrosti majú svoj priradený význam, ktorý chceme situačne použiť resp. naznačiť svojmu okoliu. Ale majú tie gestá či múdrosti dnešný význam rovnaký, ako bol v dobe, kedy vznikli?
Napríklad známe gesto s palcom otočeným hore resp. otočeným dole (viď obrázok).
Toto gesto používame dnes v zmysle palec hore (thumb up) znamená všetko je v poriadku, dobre, nechaj žiť, najnovšie aj like. A opačné gesto, palec dole (thumb down) chápeme ako vyjadrenie nesúhlasu, niečo je nesprávne, nerob to, "daj to dole" (zabi). A čo hovorí minulosť? Tieto gestá pochádzajú z čias Rímskej ríše, ich latinské pomenovanie je pollice verso, v preklade "vystrčený palec" (pričom smer palca nie je rozhodujúci) a opakom je pollice presso (alebo pollice compresso), čo sa dá preložiť ako "schovaný palec" (zrejme v pästi). Tieto gestá používali rímski vojaci a tiež sa používali v gladiátorskych zápasoch, ich význam bol odvodený od polohy meča - vystrčený palec = vystrčený meč (čiže bojuj, zabíjaj), schovaný palec = schovaný meč (čiže nebojuj, nezabíjaj). Že sa to líši od nášho dnešného chápania? Áno, líši. A pôvod tejto odlišnosti je veľmi jednoduchý: v roku 1872 namaľoval Jean-Léon Gérôme obraz Pollice Verso, na ktorom znázornil boj gladiátorov a "nechal" divákov v aréne hlasovať o živote či smrti porazeného týmto palcovým gestom. Nakoľko sa Gérôme pred maľovaním zahĺbil do štúdia starorímskych zvykov nevieme, ale z tohto obrazu prevzali gesto aj s významom režiséri a producenti z Hollywoodu - a moderné chápanie bolo na svete! Hľa, aké mocné sú média (vrátane toho obrazu), hľa, ako málo nám dnes stačí, aby sme veciam, gestám a niekedy aj slovám, priradili (historicky) nesprávny význam. (Moje interné pomenovanie tohto javu je, že nám "chutia predžuté veci a názory", stačí nám, čo sa nám predostrie, nemáme chuť veci overiť, študovať, pochopiť.)
Alebo druhý príklad - výrok, múdrosť našich predkov:
(v slovenčine prekladané ako Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi).
Poznajú to takmer všetci, často sa používa, čím väčšie sú rozdiely medzi ľuďmi v spoločnosti, tým častejšie používame toto porovnanie na vyjadrenie rozdielnych možností a posudzovania tých "hore" a tých "dole".
A čo hovorí história?
Najprv tá praktická: výrok pochádza (resp. bol prvýkrát zdokumentovane použitý v tejto formulácii) z hry nemeckého autora Josepha Freiherr von Eichendorffa z roku 1826, ktorá sa volá Aus dem Leben eines Taugenichts (preložené do slovenčiny Zo života jedného naničhodníka - chcel by som tu zdôrazniť, že slovo naničhodník je tu myslené ako označenie človeka, ktorý sa na nič nehodí, nie vo význame človek so zlými úmyslami, zlomyseľník, darebák, ničomník). Nie je jednoznačné a známe, či von Eichendorff je úplne pôvodným autorom tohto výroku alebo ho prevzal od niekoho iného, výrok podobného zmyslu (Aliis si licet, tibi non licet - voľne preložené do slovenčiny: že môžu iní neznamená, že môžeš aj ty) pochádza z hry Heauton Timorumenos od rímskeho autora Publia Terencia Afera z 2. storočia pr.K.
Teraz história tak trochu fantazijná:
Kedysi dávno, na úsvite ľudských dejín, sa bohovia viac starali do ľudí a ich života - veď nás predsa stvorili, tak cítili istú zodpovednosť za to, čo a ako konáme. Vtedy bohovia slúžili ľuďom ako príklad správnosti, dobra, morálky a zodpovednosti. Vtedy sa hovorilo, že ak aj človek robí niečo inak, horšie ako bohovia, ak sa ľudia búria a neposlúchajú ich (spomeňme si napr. na Prométhea), oni si musia zachovať svoju vážnosť, noblesu a morálku. Preto sa hovorilo Quod licet bovi, non licet Iovi - čo je dovolené volovi, nie je dovolené bohovi. Bohovia vo svojom majestáte, veľkosti a moci sa nesmú správať prízemne, hašterivo, namyslene, urážlivo a pomstychtivo, vždy musia prejaviť nadhľad, dobrotivosť, láskavosť, poučiť, nie trestať, pomáhať ľuďom. Byť veľkým a mať všetku moc znamenalo vtedy mať aj veľkú zodpovednosť, znamenalo to slúžiť. Lenže ľudia si stále nedali pokoj, slobodnú vôľu, ktorú im bohovia zverili, zneužívali proti sebe aj proti bohom, hádali sa, robili si navzájom zle, zabíjali sa a odvolávali sa pri tom na bohov, začali si privlastňovať práva a moc bohov rozhodovať o druhých. Zrazu začalo byť to božské "quod licet bovi, non licet Iovi" prekážkou ľudom, ktorí bažili po moci a začali tvrdiť, že ten starý pôvodný odkaz bohov (mocní majú slúžiť slabým, mocní majú ísť príkladom slabým) ktosi iba zle prepísal a zamenil v tých dvoch slovách prvé písmená. A tak sa z vola stal Iovi a z Ioviho vôl.
(koniec fantázie)
Škoda, že mocní tohto sveta nechápu svoju moc ako prostriedok na službu iným.
Škoda, že múdri tohto sveta rezignovali na svoju úlohu vysvetľovať našu vlastnú históriu a poslanie a zmierili sa s tým, že moc z nej urobila iba fantáziu.
(Akákoľvek podobnosť so súčasnosťou na Slovensku alebo s niektorými mocnými na Slovensku je čisto náhodná. Ale možno aj nie...)
